Rozvoj mlynárskeho remesla na našom území je zaznamenaný už od 13. storočia, čoho dokladom je výstavba vodných mlynov. Najstarším dokumentom o existencii mlyna na Záhorí je darovacia listina na mlyn v obci Kuchyňa z roku 1238, ktorou získali mlyn bratislavské klarisky. Každý majiteľ panstva dostal od kráľa právo stavať vodné mlyny. Toto právo (ius molae) patrilo ku menším regálnym právam. Zemepáni budovali na svoje náklady mlyny, v ktorých pracovali nimi určení poddaní mlynári. Títo si mohli budovať vlastné mlyny až od 17. storočia, ale vždy so súhlasom zemepána. Preto sa ako prvé zakladali a stavali panské mlyny. Vodné mlyny vznikali pri riekach a potokoch, ktoré mali dostatočné množstvo vody. So sídlami ich spájali cesty, udržiavané mlynármi. Mlyny sa budovali na miestach mimo sídiel aj preto, aby hluk, prašnosť a nočná práca v nich nerušili obyvateľov obce. Mlynárska profesia si vyžadovala znalosť tesárskej práce, pretože mlynári si zväčša mlyny sami stavali, zabezpečovali ich prevádzku, realizovali opravy a udržiavali prevodné a pohonné zariadenia mlyna v chode. Pri mlynoch si postupne budovali aj prídavné hospodárske zariadenia, ako stupy, valchy a píly. Stupu tvoril drevený klát, dlabaním upravený na spôsob nádoby so širokým otvorom (pripomínal odtlačok chodidla – stupaj), v ktorom sa tĺkom drvilo obilie. Viacero veľkých stúp sa spájalo do primitívneho zariadenia, ktorým sa drvila ruda, kameň, kôra, semená. Takéto oblasti dostávali pomenovanie „stupavy“, predpokladá sa, že aj názov mesta Stupava je odvodený od takéhoto zariadenia. Historik Matúš Kučera však uvádza, že na území západného Slovenska sa pomenovanie stupa používalo aj pre mlynské zariadenie. Okrem stúp si mlynári budovali aj valchy, zariadenia na spracovanie vlneného textilu na valchovacom stroji. Valchovaním sa spracovával vlnený textil tlakom, nárazmi, teplom a vlhkom, až splstnatel na súkno, textil a valchovaný rašlový úplet. Na pílach využívali zasa mlynári vodnú energiu aj na pohon zariadení na pílenie dreva. Mlynári vedeli vystavať mlynárske hate, náhony, kanály a upraviť pôvodný tok riek tak, aby vyťažili čo najviac z pritekajúcej vody. Na spodných tokoch riek boli niekedy mlyny ohrozované vysokým stavom vody, preto mlynári ako prevenciu proti povodniam budovali početné rybníky, o ktoré sa starali a výťažok z nich prislúchal miestnemu mlynárovi. Mlynári boli v novoveku povinní pre panstvo vykŕmiť každoročne určené množstvo prasiat a museli odovzdávať stanovené množstvo mlynárskych výrobkov. Za zomletie obilia zasa mlynári vyberali od svojich zákazníkov poplatok vo forme obilia alebo múky. Keď v určitej oblasti hrozili živelné pohromy, najčastejšie záplavy, alebo v čase nepriateľského útoku, boli povinní pod dohľadom pána zabezpečovať ochranu. Ich skúsenosti pri stavbách mlynov využívali zemepáni aj pri rôznych stavbách mostov, hradov, kaštieľov a zámkov.
Mlynári ako kvalifikovaní remeselníci boli vzhľadom k iným poddaným vo výhodnejšom postavení. Boli síce závislí od zemepána, ale patrili k majetnejšej vrstve vidieckeho obyvateľstva, taxalistom, ktorí boli povinní odvádzať daň – taxu. Na rozdiel od ostatných poddaných sa mohli slobodne sťahovať a pravidelne navštevovať rôzne trhy, kde mali prístup k modernejším výrobkom. Preto sa aj zariadenie ich domov líšilo od sedliackych obydlí, mali v nich modernejší nábytok a zdobili si ich umeleckými obrazmi. Aj oblečením sa líšili od bežného dedinského človeka, pretože nepracovali na poli. Vzhľadom na odlišný sociálny status mlynárov a aj preto, že sa mlyny nachádzali mimo vtedajšej spoločenskej kontroly, sa bežní ľudia od nich často dištancovali. Avšak napriek tomu boli mlyny v centre diania, pretože sa tu stretávali ľudia z okolitých dedín a pri čakaní na zomletie zrna pretriasali rôzne správy a novinky. Práve pre nočnú prácu, hluk a pohyb cudzích ľudí v ich okolí bývali mlyny miestom, ktoré bolo v ľudovej slovesnosti opradené povesťami o strašidlách a čiernej mágii. Mátalo v nich a sídlili tam zlé mocnosti.
Mlynárske remeslo bolo generačným remeslom, prechádzalo z otca na syna. Na rozdiel od mestského obyvateľstva, na dedine nebolo zvykom, že by žena mohla prevziať správu nad rodinným majetkom. Avšak v prípade mlynárskeho remesla mohla vdova po mlynárovi prevziať správu rodinného majetku dovtedy, kým sa znovu nevydala, alebo kým nedorástol syn, prípadne sa do rodiny nepriženil zať, ktorý by pokračoval vo vedení mlyna.
Najstarší dochovaný záznam o mlynoch v Zohore sa nachádza v urbárskom súpise Stupavského panstva z roku 1592, kde je uvedený jednokolesový mlyn, ktorý prevádzkoval mlynár Ján Slezák. Ten je uvedený ako mlynár aj v daňovom súpise z roku 1610. Na konci 17. storočia už mlel na zohorskom mlyne mlynár Juraj Šimek. Daňový súpis z roku 1712 uvádza ako mlynára Tomáša Šimka. V polovici 18. storočia bol mlyn v Zohore aj naďalej v rukách rodiny Šimkovej, konkrétne Michala Šimka. Do polovice 18. storočia bol v Zohore vybudovaný a zdanený aj ďalší mlyn, kde bol mlynárom Tomáš Vlček, narodený 2. decembra 1689. V roku 1779 boli zdanené mlyny mlynárov Jána Vlčka a Tomáša Ribára. Oba boli postavené na potoku, pritekajúcom do Zohoru z Lozorna. Mlyn, nachádzajúci sa 2 km na juhovýchod od zohorského kostola, bol označený na mape prvého vojenského mapovania (z rokov 1782 až 1785) ako mlyn Malyciker. Majiteľom tohto mlyna bol Ján Vlček. Druhý mlyn bol vybudovaný na umelo vytvorenom mlynskom ostrove, na konci dnešnej ulice Mlynská. Jeho majiteľom bol Tomáš Ribár.
Mlynárske rodiny spájali okrem pracovných aj rodinné zväzky, čoho dokladom sú početné záznamy mlynárskych sobášov. Ako príklad môžeme uviesť sobáš zohorského mlynára Jána Ribára s Katarínou Šimkovou, dcérou mlynára Tomáša Šimka z 21. novembra 1717. Svedkom pri sobáši bol Martin Vlček, otec mlynára Tomáša Vlčka. Dňa 26.novembra 1792 sa uskutočnil dvojsobáš medzi mlynárskymi rodinami Vlčkovcov a Ribárovcov. Matej, syn Jána Vlčka, si bral dcéru Juraja Rybára Teréziu Rybárovú a Ján Ribár zasa Matejovu sestru Katarínu Vlčkovú. Dňa 25.februára 1822 sa v Lozorne sobášil zohorský mlynár Adalbert Vlček s Alžbetou Fabianovou, dcérou mlynára Michala Fabiana z Lozorna. Ako svedok pri sobáši je uvedený zohorský richtár Simeon Mifkovič.
Fabianovský mlyn, označený na mape prvého vojenského mapovania názvom „Fabian Muhl“ bol postavený na potoku s označením „Stumm Bach“. Dnes sa potok volá „Močiarka“. Pramení v Malých Karpatoch nad obcou Jablonové, tečie nad Lozornom až pod Láb, kde vteká do kanála Malina. V lozorskom chotári stáli na tomto potoku tri mlyny. Prvý od východu sa nachádzal Fabianových mlyn, kilometer na západ od neho stál Kopčových mlyn a opäť kilometer západne bol postavený Kamenný mlyn, ktorý dnes slúži ako rekreačné stredisko. Pod Lábom bol na Močiarke postavený Ortov mlyn. V roku 1851 spravoval Fabianovský mlyn Jozef Vlček, syn Adalberta Vlčka a Alžbety Fabianovej. Na mape tretieho vojenského mapovania (z rokov 1869 až 1887) je Fabianovský mlyn označený ako „Otrubácky M“. Pomenovanie Otrubácky dostal podľa toho, že v druhej polovici 19. storočia bola technológia mlyna upravená pre mletie krmiva (otrúb) pre dobytok. Tento mlyn zanikol po prvej svetovej vojne, kedy celé územie odkúpil štát pre výcvik armády. Poslední obyvatelia usadlosti „Otrubáky“ sa odsťahovali v roku 1928.
Nielen v Zohore, ale aj v iných obciach sa podieľali mlynárske rodiny na stavbách kaplniek, krížov a kostolov. Jednou z najstarších zachovaných stavieb v Zohore je kamenný kríž s pilierom, ktorý dal v roku 1752 postaviť Ján Vlček, syn mlynára Tomáša Vlčka, narodený v Zohore 22. augusta 1721. Mal deväť detí, z nich synovia Ján, narodený 26. augusta 1753 a už spomenutý Matej, narodený 1.februára 1769 po ňom prevzali vedenie myna.
Zohorským mlynárom bol aj Matejov syn Matej Vlček junior, narodený 23. februára 1804, ktorý sa zosobášil 21. novembra 1825 s Kristínou Struhárovou. Vtedy sa chodilo mlieť ku dvom Matejom, preto ľudia začali mlyn volať Macejkových. Tento názov je uvedený aj pri katastrálnom mapovaní v roku 1854. V roku 1887 spravovali Macejkových mlyn Ignác Vlček a Valent Ščasný. Poslednou mlynárskou rodinou na Macejkových mlyne boli manželia Jakub Fabian a Rozália Vlčková a ich potomkovia. Jakub Fabian sa narodil na Fabianovskom mlyne v Lozorne 30. apríla 1854 mlynárovi Štefanovi Fabianovi a Anne Masárovej. S Rozáliou Vlčkovou, dcérou Ignáca Vlčka z Macejkových mlyna, sa zosobášil v Zohore 12. februára 1882. Na Macejkových mlyne sa im v rokoch 1884 až 1889 narodili štyri deti.
Spomínaný Vlčkovský kamenný kríž, stojaci pred kostolom má na zadnej strane okrem letopočtu 1752 vysekané iniciály mena Jána Vlčka: I. W. (Joannes Wlcsek). V hornej časti piliera z čelného pohľadu sa nachádza výzdoba v podobe reťazca troch ľalii nad sebou. Socha Krista na kríži je zachovalá. Aj keď je kríž z prírodného kameňa, potreboval údržbu. Preto založil 21. januára 1839 mlynár Michal Vlček, vnuk Jána Vlčka, fond na jeho opravy. Ako základinu fondu vložil do bratislavskej banky vklad 40 zlatých. Pre predstavu, ročný plat učiteľa v roku 1850 bol 130 zlatých a robotníka 100 až 200 zlatých. V roku 1904 bol fond uložený v malackej banke a v roku 1935 v malackej sporiteľni. Kríž stál na námestí oproti kostolu a začiatku dnešnej ulice „Na Trávnikoch“. Začiatkom 20. storočia bol presunutý pred novopostavený kostol, kde stojí v rade s ďalšími štyrmi krížmi dodnes.
Najznámejším z mlynárskej rodiny Vlčkovcov, ktorá sa zapísala do histórie Zohora, je vnuk Michala Vlčka Vendelín Vlček. Narodil sa v Zohore 20. októbra 1846 mlynárovi Jánovi Vlčkovi a Alžbete Vaskovej. Jeho krstným otcom bol mlynár Juraj Ribár. Vendelín Vlček sa zosobášil 17. februára 1868 s Teréziou Antalovou, dcérou zohorského richtára Tomáša Antala. Mali spolu päť detí. Popri vedení mlyna vykonával tridsaťpäť rokov funkciu kostolného hospodára a desať rokov bol zohorským richtárom. Počas výkonu týchto verejných funkcií odviedol veľký kus práce pri výstavbe nového kostola. Vtedajší kostol, postavený v roku 1757, bol z hľadiska bezpečnosti už nevyhovujúci. O jeho stave písal 28. februára 1893 aj bratislavský denník Grenzbote, ktorý vychádzal v nemeckom jazyku. Článok napísal miestny dopisovateľ, podpísaný ako G - - - r. Bol ním pravdepodobne učiteľ zohorskej školy, organista (rechtor), veliteľ hasičov a zakladateľ prvej zohorskej dychovky Bartolomej Gažo. Z príspevku vyberáme: „Rímskokatolícky farský kostol v našej obci sa nachádza v nanajvýš dezolátnom stave, vykazuje takmer všade mohutné trhliny a praskliny, v dôsledku čoho bolo už dávnejšie sanktuárium úplne uzavreté a podobne ako stredná loď podopreté mohutnými kmeňmi stromov. Napriek tomu sa často zo stien a stropu uvoľňujú rôzne kusy muriva a trieštia sa na dlážke, takže vlastne možno nazvať zázrakom, že do tohto času nikto nebol vážne zranený alebo dokonca zabitý. Svedčí to iba o správnom rozpoznaní situácie zo strany nášho veľadôstojného pána farára, ba chváliť a schvaľovať musí každý nezaujatý jeho rozhodnutie nekonať v tomto Božom dome žiadne cirkevné úkony, pretože vedomý si svojej ťažkej zodpovednosti, nechce svoje farské dietky za žiadnych okolností vystaviť nebezpečenstvám, ohrozujúcim ich život. Keď človek uváži, že denne niekoľko stoviek ľudí sa zúčastňuje bohoslužieb a počas nedieľ a sviatkov je kostol doplna napchatý, tak si človek môže urobiť predstavu o rozsahu prípadnej katastrofy, ktorú by mohlo pričiniť púhe zanedbanie konania. Bolo dohodnuté s jedným tunajším majstrom vybudovanie baraka z dreva, v ktorom sa v budúcnosti budú konať bohoslužby. Podľa nášho názoru je však novostavba naliehavou nutnosťou pre obec, a síce z priestorových dôvodov, keďže obyvateľstvo má tendenciu narastať počtom. Keďže nie je k dispozícii žiaden cirkevný fond a ani obecná kasa nedisponuje potrebnou hotovosťou, je v každom prípade povinnosťou predstavenstva obce zabezpečiť potrebné financie na stavbu iným spôsobom“.
Na fotografii sú zohorskí hasiči v roku 1896 pred starým kostolom. Sediaci sú farár František Markovič a veliteľ hasičov Bartolomej Gažo. Vpravo je vidno dočasný drevený kostol.
Farnosť a obec sa rozhodli dovtedajší kostol zbúrať a postaviť nový. V priebehu roku 1896 bol starý kostol zbúraný a v rokoch 1897 a 1898 bol postavený nový (terajší) kostol. Vo vchode kostola je umiestnená pamätná tabuľa o jeho stavbe. Sú na nej uvedené mená ľudí, ktorí výstavbu kostola zabezpečovali. Popri farárovi Františkovi Markovičovi je na tabuli uvedený aj richtár Vendelín Vlček. Na tabuli je uvedené aj financovanie stavby. Ostrihomský kardinál František Vasari venoval 2-tisíc zlatých, stupavský gróf Ľudovít Károli prispel sumou 10-tisíc zlatých a obec zabezpečila 70-tisíc zlatých. A práve zabezpečenie financií mal na starosti kostolný hospodár a richtár Vendelín Vlček. Ako pamiatka na neho zostala v kostole na pravej strane v prednom rade lavica s tabuľkou s jeho iniciálami. Popri hojnej verejnej činnosti sa Vendelín Vlček zapájal aj do rodinných väzieb Zohorčanov. So svojou manželkou Teréziou boli krstnými rodičmi viacerým ďeťom, s ktorými udržovali rodinné kontakty. Napríklad 25.februára 1895 bol Vendelín Vlček svedkom pri sobáši svojej krstnej dcéry Terézie Mariškovej s už spomenutým učiteľom Bartolomejom Gažom. Vendelín Vlček zomrel 26. novembra 1916 vo veku 70 rokov.
Ďalšou zohorskou mlynárskou rodinou, ktorá zvečnila svoje meno stavbou kríža a kaplnky v Zohore, bola rodina Ondrejkových. Ondrej Ondrejka, narodený 10. októbra 1803 vo Vysokej pri Morave manželom Jánovi Ondrejkovi a Alžbete Jánskej, sa zosobášil 24. novembra 1824 v Zohore s dcérou zohorského mlynára Juraja Ribára, Apolóniou Ribárovou, narodenou 29. marca 1807. Krstným otcom a zároveň aj svedkom nevesty pri sobáši bol zohorský richtár Tomáš Havlík. Ondrej Ondrejka sa sobášom stal mlynárom v mlyne na dnešnej Mlynskej ulici, ktorý pôvodne patril rodine Ribárovej. Počas svojho pôsobenia postavil a prevádzkoval aj veterný mlyn, ktorý stál kilometer juhozápadne od kostola. Veterný mlyn však nebol rentabilný a preto po určitej dobe zanikol.
V roku 1853 dal Ondrej Ondrejka spolu s Jánom Vlčkom, otcom Vendelína Vlčka, mlyn na Mlynskej ulici zrekonštruovať. Ako pamiatka na rekonštrukciu sa zachovali dva kamenné bloky, ktoré boli zamurované v obvodovom múre mlyna. Sú v nich vysekané mená mlynárov a rok rekonštrukcie.
Ondrej Ondrejka s manželkou Apolóniou dali postaviť kamenný kríž, ktorý stojí na rohu Stupavskej a Bratislavskej ulice. Pri častom obnovovaní nápisu na kríži došlo ku nepresnosti. Na kríži je uvedený rok výstavby 1822, avšak vtedy ešte jeho zhotovitelia neboli manželmi. Preto za rok postavenia kríža je možné považovať až rok 1826, ktorý je uvedený na zozname krížov, sôch a kaplniek z 31. decembra 1904. V roku 1887 bolo vložených do fondu na jeho údržbu 40 zlatých.
Ondrej Ondrejka zomrel 27. apríla 1876 a jeho manželka Apolónia presne dva mesiace po ňom 27. júna 1876. Pochovaní boli v impozantnej murovanej hrobke ich rodiny na cintoríne v Zohore, ktorá bola koncom 70-tych rokov 20. storočia zbúraná. V mlynárskom remesle pokračovali ich dvaja synovia Mikuláš a František. Mikuláš sa narodil 10. septembra 1839 a František 6. októbra 1842. Mikuláš sa oženil s Alžbetou Ščepánkovou, ale nemali deti. František si zobral za manželku Katarínu Hricovú a mali spolu osem detí. Bratia Ondrejkovci získali v roku 1882 povolenie na stavbu tretieho mlyna, ktorý vybudovali na potoku medzi Zohorom a Lábom. Tento mlyn bol však nerentabilný a zakrátko zanikol.
Podľa zoznamu živnostníkov v Zohore z roku 1892 mali živnosť na prevádzku mlyna na dnešnej ulici Mlynská Mikuláš Ondrejka, František Ondrejka a Vendelín Vlček. František Ondrejka zomrel 17. júna 1895. Podľa katastrálnych záznamov z roku 1896 boli vlastníkmi mlyna na Mlynskej ulici vdova po Františkovi Ondrejkovi Katarína Hricová a Vendelín Vlček.
Manželia Mikuláš a Alžbeta Ondrejkovi dali postaviť v roku 1894 kaplnku ku cti sv. Jánovi Nepomuckému, patrónovi ochrany proti záplavám a iným prírodným pohromám. Je postavená na mieste, pokiaľ sa vylievala voda pri pravidelne sa opakujúcich záplavách rieky Moravy. Kaplnka je vybudovaná v historizujúcom slohu druhej polovice 19. storočia, ktorý sa vyznačoval hľadaním národnej minulosti a histórie. Architekti, maliari a sochári upúšťali od hľadania nových umeleckých štýlov a preberali prvky a formy románskeho, gotického a renesančného slohu. Tvorili v takzvaných neoslohoch. Aj architektúra zohorskej kaplnky je ovplyvnená práve týmto doznievajúcim umeleckým štýlom. Dominantou interiéru kaplnky je socha sv. Jána Nepomuckého, ktorú darovali za týmto účelom manželia Anton a Anna Karny z Thebna (Devína).
Mikuláš Ondrejka zomrel vo veku 81 rokov 10. januára 1921 a jeho manželka Alžbeta Ščepánková 18. decembra 1913 vo veku 72 rokov. V mlynárskom remesle pokračovali viacerí potomkovia Františka a Kataríny Ondrejkových. A nielen v Zohore. V roku 1911 sa v súvislosti s horným mlynom v Malackách uvádza mlynár František Ondrejka, ktorý v roku 1912 podpísal súpis stavu mlyna spolu so svojou manželkou Genovévou Draškovičovou. František Ondrejka junior sa narodil v Zohore 4. októbra 1886 Františkovi Ondrejkovi a Kataríne Hricovej. Dňa 25. apríla 1910 sa v Stupave zosobášil s Genovévou Daškovičovou, narodenou 28. decembra 1890 v Stupave. Ondrejkovci spravovali mlyn aj po roku 1918, kedy mlynárske oprávnenie v Malackách mali v roku 1925 Anton Ondrejka a v roku 1937 František Ondrejka. Dodnes sa hornému mlynu v Malackách hovorí Ondrejkových.
Podľa zoznamu živnostníkov v Zohore z roku 1930 mal živnosť na prevádzku mlyna na dnešnej ulici Mlynská Leonard Vlček, najmladší syn Vendelína Vlčka, narodený 7. novembra 1879. Druhého júla 1946 získal tento mlyn Ján Kluska.
Svoje spomienky na mlynársky dom na Mlynskej ulici uvádza Terézia Pavlásková, vnučka Ferdinanda Zálesňáka.
„Rodiny Vlčkových a Ondrejkových boli spoluvlastníkmi mlyna na Mlynskej ulici. Každá z rodín mala postavený svoj dom s dvorom a hospodárskym príslušenstvom. Na konci Mlynskej ulice stál mlyn, ktorý je už zbúraný. Vedľa mlyna si postavil v roku 1887 dom mlynár Vendelín Vlček, tento stojí ešte dodnes vzadu vo dvore. Dom mlynára Františka Ondrejku seniora bol postavený v roku 1872.
Práve tento dom kúpil v roku 1929 pre svoju rodinu môj starý otec Ferdinand Zálesňák od potomkov rodiny Ondrejkovej, ktorá sa presťahovala do Malaciek. Bol to zaujímavý dom, akých nebolo v Zohore veľa. Nebol typickým zohorským sedliackym domom, pretože jeho stredom prechádzal dlhý gánok (chodba), ľudovo nazývaný „gonk“. Dovnútra sa vchádzalo priamo z ulice cez nízky živý plot, nahradený až v roku 1960 drevenou predzáhradkou s dvierkami na obrtlík. Táto pozdĺžna prechodná chodba rozdeľovala dom na dve časti. V ľavej časti domu s oknami do ulice sa nachádzala miestnosť, v ktorej sa stolovalo i spalo, vpravo bola tzv. „parádna izba“. Vzadu vľavo sa nachádzala kuchyňa s otvoreným komínom, v ktorej starenka varila a za ňou bola chladná komora na uskladnenie potravín. Okná z kuchyne a komory smerovali do podlubia, vonkajšej otvorenej stĺpovej chodby s klenbami. Tadiaľ sa vychádzalo z gánku na dvor. Pred domom za cestou tiekol potok, ktorého vodný prúd poháňal kolesá mlyna. Okolo potoka rástlo niekoľko starých topoľov, ktoré sa kývali vo vetre. Mlyn mal vytvorený náhon, bola tam aj hrádza, na ktorej sa pásli mlynárove ovce. Tu sme so sesternicou zbierali kvietky, ktoré tu už dnes nenájdeme, napríklad jemné „zuzičky“. Naproti domu starých rodičov viedol cez potok drevený mostík, za ním bola záhrada starého otca, ktorú si prikúpil k domu. Mal v nej zasadené ovocné stromy ako marhule, hrušky, jablone a slivky. Ale hlavne pestoval zeleninu, ktorú potom predával. Známy bol aj tým, že ako prvý v Zohore začal pestovať hlávkový šalát, ktorý sa stal pravidelnou súčasťou nedeľných obedov mnohých Zohorčanov. Záhradníctvu sa priučil v mladosti, keď ešte pred prvou svetovou vojnou pracoval niekoľko rokov u záhradníka pri Viedni.
Do dvora starých rodičov sa vchádzalo samostatným murovaným vstupom s klenbou a pôvodnými drevenými vyrezávanými dverami. Pre prístup konského povozu do dvora slúžili dvojkrídlové drevené vráta. Ako pokračovanie línie domu stála vo dvore ešte za môjho detstva pôvodná stajňa pre dobytok, aj s murovaným chlievom pre prasce. V nej sa kedysi pomedzi dobytok tmolili aj králiky. Dvor tienila obrovská moruša – malina. Starenka podložila pod jej korunu plachtu a spolu sme si usilovne striasali sladké plody na zem. Pred domom sme si so sesternicou za teplého počasia rozložili na tráve deku a hrali sme sa „o šatky“. Hrali sme sa s miniatúrnymi bábikami – „pindlátkami,“ pre ktoré sme šili jednoduché šatôčky zo zbytkov látok. Repíče (suché bodliačie) sme obaľovali farebnými zbytkami látok a zhotovovali sme nábytok pre bábiky do izbičky v krabici. Pred domom pri vchode ležal veľký hnedý riečny kameň, akoby rokmi vrastený do zeme. Starenka – huncútka sa nás snažila presvedčiť, vraj je pod ním schovaný veľký had, ktorého kedysi dávno niekto nim prichlopil.“
ZACHAROVÁ Mária: „Mlyny a iné vodné zariadenia na území Záhorského okresu Bratislavskej stolice do konca 18. storočia”, Rigorózna práca na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, Trnava 2015, 145 strán;
ZACHAROVÁ Mária: „Mlynári, pivovarníci a piliari v Malackách” In: „Malacky a okolie 9 História”, vydalo MCK Malacky 2016, 248 strán, ISBN 978-80-89835-01-0;
MACEJKA Martin, VRABLEC Pavol a kol.: „ZOHOR“, vydal OÚ Zohor 2014, 231 strán, ISBN 978-80-971620-8-5;
TURCSÁNY Juraj a kol.: „LOZORNO monografia o dejinách obce“, vydal OÚ Lozorno 2004, 179 strán, ISBN 80-969180-4-4;
GREGOREK Juraj: „Kaplnka sv. Jána Nepomuckého v Zohore“ In: „Zohorský Hlas“ č. 5/17, vydavateľ OÚ Zohor, ISSN 1338-0273;
ZAJÍĆKOVÁ Zuzana: „Veľké stretnutie rodiny Fabianovej oprášilo spomienky“ In: „Lozorno“ Spravodaj obce Lozorno máj / jún 2016, vydavateľ OÚ Lozorno, ISSN 1339 – 1593;
Westungarischer Grenzbote. Nr. 6983, Dienstag, 28. Feber 1893;
maps.arcanum.com/en/map/firstsurvey-hungary / Prvé vojenské mapovanie;
maps.arcanum.com/en/map/thirdsurvey25000 / Tretie vojenské mapovanie;
familysearch.org.sk / Cirkevné matriky;
kriz.epocha.sk / Kríže a kaplnky
