Napísal a fotografie poskytol: Tomáš Flajžík, SOŠ Holíč 2012
Čestné prehlásenie
Prehlasujem, že prácu SOČ na tému Hoštečná, Maňovská studienka a kaplnka svätého Víta som vypracoval samostatne, za pomoci odbornej literatúry a pod odborným vedením môjho konzultanta Mariána Štepanovského.
Poďakovanie
Ďakujem Mgr. Mariánovi Štepanovskému, za jeho odborné vedenie a pomoc pri vypracovaní tejto práce. Ďalej vyslovujem poďakovanie Vladimírovi Kočárikovi, starostovi obce Radošovce. Poďakovanie patrí tiež farskému úradu Radošovce, obyvateľom Radošoviec a Viesky za poskytnutie potrebných podkladov k spracovaniu tejto práce.
Úvod
Volám sa Tomáš Flajžík, mám 17 rokov. Bývam v obci Radošovce v skalickom okrese. Navštevujem Strednú odbornú školu v Holíči, učebný odbor Technika a prevádzka dopravy, druhý ročník. Už od ranného detstva mám veľmi rád prírodu. Vždy som sa najviac tešil na letné prázdniny. Vtedy sme s otcom a súrodencami chodili na hríby. Vôbec mi nevadilo skoro ráno vstávať a chodiť po lese. Bol tam nádherne čistý vzduch a bolo počuť pekný spev vtákov. K tomu ma priučili starí rodičia a rodičia. Chodieval som s nimi veľmi často do vinohradov. Cez týždeň som pomáhal pri vinohradníckych prácach - sadenie, okopávanie, zberanie hrozna, či kosenie trávy. Po práci, pokiaľ rodičia odpočívali, som išiel aj s bratom poprechádzať sa nad vinohrady na Kamenicu, odkiaľ je nádherný výhľad.
Keď som mal desať rokov, dostal som nový bicykel a vtedy sa táto moja záľuba začala rozvíjať úplne. Začal som jazdiť po okolí a spoznávať Chvojnickú pahorkatinu, Maňašovskú horu, Zlatnícku dolinu, Čupy a Viešťanské háje cez Zámčisko až po Unín. Vo Viešťanských hájoch som sa vždy zastavil u kaplnky sv. Víta a u Maňovskej studienky napiť sa čerstvej vody. Tieto miesta ma najviac zaujali, pretože som počul, že voda je liečivá. Dokonca som počul o nevysvetliteľných uzdraveniach. Ďalej som sa chcel dozvedieť, prečo niektorí nazývajú studienku Maňovská a iní Hoštečná.
Cieľom mojej práce je poinformovať ľudí o týchto miestach. Veľa ľudí tieto miesta pozná, navštevuje ich, ale o histórii a príbehoch, ktoré sa k nim viažu vedia málo. Je tu možnosť turistiky, jazdy na bicykli, poznávať prírodu a hlavne si oddýchnuť v tejto peknej krajine. Veď spoznávať nové veci je vždy zaujímavé.
Metodika práce
Potrebné informácie o Hoštečnej studienke a kaplnke svätého Víta som sa vybral hľadať na obecný a farský úrad do kroník, pretože som si myslel, že najviac informácií bude práve v týchto pamätných knihách. O kaplnke som našiel článok v kronike Viesky. Nebolo to jednoduché, pretože informácií v týchto knihách nebolo veľa. Najzaujímavejšie a potrebné informácie som získal od miestnych obyvateľov. Týmto sa chcem poďakovať: Jánovi Kudláčovi, Janke Kudláčovej, Františkovi Šimkovi, pani Chocholáčkovej, pani Košturíkovej zo Skalice, Emerencii Chrenkovej a najmä Jozefovi Chrenkovi, ktorý počas písania tejto práce zomrel. Spomienky a poznatky týchto občanov som si zapisoval, nahrával na mobil a potom spracoval.
Prácu sme rozdelili na štyri časti. V prvej časti sme sa zamerali na stručný popis, kde sa tieto miesta nachádzajú. Od pani Chocholáčkovej sme získali bližšie informácie, ktoré sa viažu k studienke. Tieto miesta som si podrobne nafotil. Staršie fotografie som hľadal v kronikách na obecnom a farskom úrade v Radošovciach.
Hlavnou témou druhej časti sú osobné spomienky občanov Radošoviec a Viesky. Osobne som navštívil týchto ľudí, vypočul si ich poznatky o Hoštečnej studienke a o kaplnke svätého Víta. Čo zažili v mladosti, aké sa k nim viažu príbehy a zážitky
V tretej časti sme opísali kaplnku svätého Víta. Ďalej sme sa zamerali na okolie kaplnky, kde sa nachádzajú tri lipy. Ako som sa dozvedel z výpovedí, pravdepodobne u nás v okolí najstaršie.
Prístup k jednotlivým miestam sme popísali v štvrtej časti. Najprístupnejšiu cestu z Radošoviec časti Vieska, sme doplnili podrobnými fotografiami pre ľahšiu orientáciu. Ďalej sme vyznačili na mape prístupovú cestu z okolitých dedín Unín, Smrdáky, ktorými sa dá najjednoduchšie dostať na opisované miesta.
Vlastná práca
1. Kde sa vlastne Hoštečná studienka a kaplnka svätého Víta nachádzajú
Tieto miesta ležia v Chvojnickej pahorkatine v blízkosti dedín: Radošovce časť Vieska, Unín a Smrdáky, pod vrchom Zámčisko. Chvojnická pahorkatina je súčasťou Záhorskej nížiny (Obr. č. 1). Je pokrytá veľkou vrstvou sprašových hlín. Tvoria ju neogéne horniny, rýchlo podliehajúce deštrukčným účinkom. Lesy v okolí sú prevažne listnaté. Rastie tu najmä: buk, dub, hrab, breza v menšom rozsahu smrek, borovica a smrekovec opadavý. Stráne orientované na juh pri obciach Smrdáky, Koválov, Unín, Radimov a Radošovce sú porastené vinicami, ktoré náležia do skalického vinohradníckeho regiónu Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Pahorkatina je zväčša odlesnená, zmenená na poľnohospodársku pôdu, ovocné sady a vinohrady. Podcelky Chvojnickej pahorkatiny sú Unínska pahorkatina, Senická pahorkatina, Zámčisko a Skalický hájik. Celá oblasť patrí do povodia Moravy. V centrálnej časti sa vyskytuje riekami modelovaný reliéf. Väčšinu územia tvoria hnedozeme. Z pôdnych druhov prevažujú pôdy ľahké, piesočnaté a hlinito-piesočnaté. V strede Chvojnickej pahorkatiny sa nachádza najvyšší vrch Zámčisko (434 m n. m.). V okolí Smrdákov a Koválova vyvierajú minerálne vody vďaka ktorým sa v Smrdákoch nachádzajú kúpele v ktorých vyvierajú najsilnejšie sírovodíkové pramene v Európe.
Maňovská, Hoštečná studienka
Oslovili sme Pani Chocholáčkovú z Radošoviec, ktorá sa v minulosti o túto studienku zaujímala a poskytla nám informácie. Maňovská, alebo ľudový názov Hoštečná studnička je miesto, ktoré leží v Chvojnickej pahorkatine, konkrétne v katastri obce Radošovce - časť Vieska. Nachádza sa vo Viešťanských hájoch, v blízkosti akropoly hradiska na Zámčisku. Je to tiché miesto, na ktorom je zhotovená studienka, zvonica a dve kaplnky a lavičky na oddych pre unavených pútnikov (Obr. č. 2).
K tomuto miestu a k jej vzniku sa viaže kronikou zaznamenaná príhoda. Istý drevorubač, ktorý vykonával na tomto mieste práce s drevom, mal na rukách „vredy“, (vtedy sa ťažba dreva robila iba ručne - bez motorových píl...) chodil si ruky umývať k pramienku vody, ktorý vyvieral na úpätí lesného svahu a prosil Pannu Máriu o pomoc. Pri modlitbe Anjel Pána ponorením rúk do vody jeho „vredy“ zmizli. Ruky zostali čisté, bez známok ochorenia. Z vďačnosti na tomto mieste z kamienkov vytvoril jaskynku, do ktorej vložil sochu Lurdskej Panny Márie. K tomuto miestu sa viažu i mnohé ďalšie uzdravenia, z lekárskeho hľadiska nevysvetliteľné. Dcéra šľachtičnej z Viedne bola uzdravená zo šedého zákalu očí. Umytím očí v tomto prameni nadobudla zrak. Išlo o mnohé uzdravenia kože, zraku, tráviacich ochorení atď. Voda z tohto prameňa je vysoko bohatá na minerály (robil sa rozbor vody). Starí ľudia si ju pochvaľujú, najmä na popraskané ruky, či chodidlá, mladé mamičky na vyliečenie ekzémov malých detí a iné.
V období socializmu toto miesto ostalo uctievané iba jednotlivcami. Púte sa nekonali, ale vždy sa niekto našiel z okolia, kto aspoň raz do roka vypral drapérie na drevenom oltári a očistil ho. Až po revolúcii 1989 sa pomaly začal zvyšovať počet pútnikov nielen z okolitých dedín, ale i kúpeľných hostí z blízkych Smrdákov. Do týchto kúpeľov sa dá z tohto miesta prejsť priamo cez les. V jubilejnom roku 2000 sa začalo s renovovaním tohto miesta. Zachovala sa pôvodná kamenná jaskynka s Lurdskou sochou Panny Márie, okolo ktorej je vybudovaný malý kostolík s vežičkou a krížom s malou zvonicou. Na pravej strane, kde bol drevený oltár, je vymurovaná Muka so sochou Panny Márie z pieskovca v životnej veľkosti (Obr. č. 3).
Na ľavej strane jaskynky je osadený drevený kríž s mosadzným korpusom. Vedľa neho je studnička v pôvodnom betónovom stave. Veľkým prínosom rekonštrukcie je vydláždené priestranstvo pred studničkou a sochami Panny Márie, na ktorom sa od roku 2001 každoročne, trinásteho mája – na výročie Fatimských zjavení, konajú sväté omše (Obr. č. 4). Toto miesto - Maňovská sa stalo pútnickým miestom, veľmi navštevovaným okolitými usadlosťami. Konajú sa tam púte k úcte Panne Márii. Ľudia vybudovali betónovú studienku a k pôvodnej jaskynke pribudol z pravej strany malý drevený oltár so sochou Panny Márie. Zhotovili ho tam z vďačnosti rodičia Vávrových za vypočutú prosbu. Samotné prostredie je veľmi zaujímavé pre turistov v každom ročnom období. Na jar s kyticami konvaliniek, v lete, či na jeseň s košmi hríbov a v zime je dobre prešliapaná stopa pre športovcov na bežkách. A to ich možno stretnúť i v staršom veku. Je tu naozaj krásny kút prírody s množstvom vegetácie a zveri. Naša „Maňovská“ je naozaj darom pre nás všetkých.
p. Chocholáčková
2. Osobné spomienky obyvateľov Radošoviec a Viesky
Jozef Chrenka (82) a Emerencia Chrenková (78) , manželia z Viesky
Jozef Jób, obyvateľ Viesky mal dve dcéry a jedného syna . Jedna z jeho dcér mala na hlave ekzém, ktorý jej zasahoval aj do očí. Umývala sa touto vodou, až sa úplne vyliečila. Veľa ľudí k tejto studienke chodí hlavne pre vodu a to nielen teraz, ale aj v minulosti. Stretávali sme tam Čechov ktorí tam chodili z kúpeľov zo Smrdák, aj pani z Bratislavy, ktorá si pre vodu z Hoštečnej studienky často chodievala. Už v detstve sme k tejto studienke radi chodievali. Vtedy tam nebolo nič, len jednoduchá stará vŕba široká približne dva metre, na tej bol pripevnený obraz Panny Márie a upevnená doska, na ktorej boli sviečky a kniha na zapisovanie. Časom sa to zveľadilo a teraz už tam je aj kaplnka a drevená zvonica. Aj vďaka tomu tam chodí viacej ľudí. Studienka nebola taká ako teraz, bola to len studienka v zemi. No dnes je obnovená a je ešte príťažlivejšia ako bola (Obr. č. 5). O úpravu sa postarali Skaličania, Ján Kudláč z Viesky a veľa ďalších ľudí z Radošoviec a Viesky. V mladosti sme chodievali väčšia partia k tejto studienke. Zobrali sme si harmoniku a pri hájenke sme si zatancovali na mieste, ktorému sa hovorilo aleja. Boli tam aj majálesy, vždy sme šli k Hoštečnej studienke na vodu a pomodliť sa. Omše pri tejto studienke začali bývať nedávno, začali ich tam robiť Skaličania. Teraz sú tam každoročne trinásteho mája. Na tejto omši je vždy veľa ľudí a to nielen z Radošoviec a Viesky, ale aj z okolitých dedín a miest.
22. decembra 2011 Emerencia Chrenková, Jozef Chrenka
Ján Kudláč, 56 ročný obyvateľ Viesky
Ja som počul, a to hlavne z rozprávania, o uzdravení pastiera, ktorý mal chorobu (ekzém) na nohách a cez letné horúce dni si umýval v tejto vode ekzém, tým malo dôjsť k tomu, že sa tam uzdravil. Taktiež mamičky s deťmi chodievali k tejto studienke pre vodu a umývali ich touto vodou, keď mali rôzne ekzémy. Názov „Maňovská“ veľa ľudí používa u nás, vraj sa tam časť hája v okolí volá alebo volala Manily a niektorí ju poznajú ako Hoštečná studienka. Od svojej matky a susedov som počul, že tam bol zavesený na vŕbe obrázok Panny Márie, ktorý tam visel dlho, inak tam nič iné nebolo, pretože to bola len taká močarina, a to hlavne keď boli mokré roky, si tam ľudia dávali haluzie, aby tam vôbec mohli prejsť. Chodilo sa tam len svahom.
Za komunizmu tam ľudia z Unína opatrne doviezli sochu Panny Márie, tú ktorá je v skalke. Neskôr tam Félix Vávra vybetónoval podstavec a urobili malý drevený oltár, v ktorom bol zavesený obraz. My sme tam chodievali už od detstva pre vodu a vždy som hovoril žene, alebo aj keď som tam bol s kamarátmi, že raz mi pomôžete, možno, až keď budem na dôchodku, prebudujeme to tu. Veď človek sa na tom mieste cíti úplne inak, je tam kus peknej prírody. Jedného dňa, keď som išiel z kostola, známa pani mi povedala, že bude u Maňovskej brigáda. Bol som prekvapený, ale vybral som sa tam. Keď som tam prišiel, stretol som troch úplné cudzích ľudí. Predstavili sme sa a všetci traja boli Skaličania. Keď sme sa rozprávali, jeden z nich, Marián Jankech hovoril, že je to pekné miesto, často ho navštevuje a že je to trocha neprístupné. Bolo by dobré, keby sa to tam trochu zveľadilo. Ja som bol tiež za to, aby sa to miesto trochu prebudovalo, odstránilo blato a skultúrnilo. Dohodli sme sa a začalo sa.
Najprv sme odklonili potok. Keď blato obschlo, zohnali sme dlaždice, doviezli štrk, vydláždili sme to a urobili sme chodník, aj most. Všetko to vyzeralo pekne tak sme ešte urobili „lávky“. Bol tam oltár z dreva, v ktorom bol zavesený obraz, už sa rozpadal tak Marián navrhol, že postavíme nový. Tak sme si cez víkendy našli na to čas. Na poli sme nazberali kamene na základy a keď táto kaplnka bola hotová, tak sa tu v okolí urobila zbierka a vyskladalo sa na sochu Panny Márie (Obr. č. 6). Môžem povedať, že väčšinu tejto kamenej kaplnky zorganizoval Marián Jankech a postavil ju Štefan Turan (Obr. č. 7)
Nad druhou sochou Panny Márie bol tiež len jednoduchý prístrešok, už v zlom stave a aj svah sa zosúval. Znova sme navozili kamene, odkopali hlinu zo svahu, ale teraz nám už chodilo pomáhať viacej ľudí. Prekvapilo nás keď sme tam raz prišli a mali sme nové betónové schody a nevedeli sme, kto ich urobil. Neskôr sme sa dozvedeli, že to boli ľudia zo Smrdák. Vystavali sme kamennú stenu (Obr. č. 8) a doma na dvore som začal robiť drevenú zvonicu (Obr. č. 9). Keď bola hotová a viezli sme ju tam, stala sa nám taká príhoda. Ako sme ju viezli, tak sa zvonica zachytila o telefónny drôt a celá nám spadla na zem. V tú chvíľu som si myslel, že je rozbitá, no keď som sa pozrel, tak som zistil, že je len jedna doska prasknutá. To som opravil, naložili sme ju, odviezli, vyniesli na miesto a všetko sa podarilo.
Ale telefónny drôt sme utrhli, prišli z telekomunikácií, údržbár to opravil a vypýtal si šesťsto korún. Keďže sme ten drôt roztrhli a pokazili, bola to prijateľná cena. Na trinásteho mája v roku 2001 sme naplánovali slávnostné vysvätenie, ženy uplietli krásne vence a bol som veľmi rád, že sa nám všetko podarilo.
Jana Kudláčova (51), manželka Jána Kudláča spomína: pamätám si, že v deň vysvätenia prišlo veľmi veľa ľudí z okolitých dedín a miest autami a autobusmi (Obr. č. 10). Bolo to za bývalého pána dekana Reháka a posvätil to kňaz Vladimír Palkovič (Obr. č. 11), ktorý vynaložil veľkú aktivitu a prebehlo to naozaj slávnostne. O rok na to, trinásteho mája 2002 sa tam konala prvá svätá omša, ktorú odslúžil rodák z Radošoviec, kňaz Félix Mikula. Teraz každoročne sa koná v máji svätá omša, ktoré chodia odslúžiť kňazi - rodáci z Radošoviec a z filiálok. To sú: Mikula Bohumil, Konečný Ivan, Mikula Félix, Bederka Ján, Flajžík Pavol, Flajžík Ján, Kudláč Peter, Bederka Miroslav a Mášík Peter.
17. januára 2012 Ján Kudláč, Jana Kudláčová
František Šimek, 71 ročný obyvateľ Viesky a bývalý lesník na polesí Vieska
Ja som bol lesníkom od roku 1963 až do roku 2000. Predo mnou boli lesníci Sňada, Totka, Mjartan, Polóní, Hanzalík, Huchý, Tokoš a Hložanský. Za Vieskou je potok, ktorý sa nazýva Pavlovský a v okolí tohto potoka sú studienky: Gáborova, Fleková, Kráľova, Olšové, ďalej Zelená studienka a Hoštečná, ktorej sa hovorí Maňovská. Tieto studienky sa robili takým štýlom, že sa urobil rám z dreva a prístrešie. O názve, prečo sa hovorí Maňovská a prečo Hoštečná som počul, ž Mikula, ktorý mal prezývku Maník, urobil práve túto Maňovskú studienku. Hoštečná sa nazýva preto lebo bola choroba Hoštec, či to bol ľudový názov neviem, ale mali ju najmä deti a chodievali ich k tejto studienke umývať. Ženy sa tam chodievali modliť litánie a ruženec na svätodušný pondelok. Spomínam si, keď som mal asi desať rokov, bol som u tejto studienky so starenkou, bolo tam ešte niekoľko žien a modlili sme sa. V tej dobe bol „u hájenky“ v Pavlove majáles a hrala tam dychová hudba Brodčanka.
Pri studienke bola veľká vŕba, tak že traja sme ju neobčiahli. Na nej bol obraz Panny Márie, potom doska na kvety a bol tam spravený malý drevený oltár, v ktorom bola socha Panny Márie. Boli tam aj kamene, na ktoré sa dávali sviečky. Moja stará mama Amália Volková mi rozprávali, že tam už ako 15 ročná chodila a vtedy tam už vŕba bola, to bolo okolo roku 1900. Niektorí ľudia hádzali do studienky peniaze, za ktoré ženy kupovali najmä sviečky. V tejto vŕbe bola dutina, v ktorej ľudia nechávali šaty: košieľky, čapice detí, ktoré sa tam uzdravili. Vŕba sa časom dostala do stavu, že jedna časť padala na studienku, tak sme sa postarali, aby k tomu neprišlo. Neskoršie sa táto vŕba úplne rozpadla a na jej mieste, urobil Viešťan Marián Mikula spolu s Félixom Vávrom podstavec z kameňov a malý drevený oltár. Neskôr si ju pamätám, keď som praxoval na polesí Vieska, pri studienke bola škôlka, tak sme tam sadili stromy. Pomáhali nám i ženy, veľmi pekne to tam vtedy vyzeralo.
Ďalším vývojom doby v marci v roku 1968 Alfréd Dermek z Unína urobil malú skalku, ktorú tam na saniach s koňmi priviezli spolu so sochou Panny Márie, ktorú do skalky vložili (Obr. č. 12). O niekoľko týždňov neskôr som bol v lese neďaleko tejto studienky a zastavilo pri mne auto Tatra 603. Vystúpili chlapi (pravdepodobne z vtedajšej tajnej polície ŠTB) a začali sa pýtať, kto som a čo robím. Bol som v uniforme, povedal som im, že robím lesníka a o chvíľu sa spýtali, či viem, kto dal k studienke sochu Panny Márie a prečo som to nenahlásil. Povedal som im, že som videl v snehu koľaje od saní, ale kto sochu priviezol neviem, pretože mám 1560 hektárov lesa a nemôžem vedieť, keď ja som tu s vami kto a čo robí v lese v Uníne, alebo v Koválovskej bažantnici jednoducho na druhej strane lesa, keď ja som tu. Potom už viac otázok nemali a u studienky všetko zostalo tak ako bolo.
O niekoľko rokov sa začal kamenný podstavec rozpadať. V tej dobe prišli Skaličania a postarali sa aj s ľuďmi z Radošoviec a Viesky o úpravu. Počul som o niekoľkých prípadoch uzdravenia. O rodine zo Štefanova. Rodičia mali choré dieťa, ktoré malo ekzém a nikde im nevedeli pomôcť, až im odporučili, aby skúsili s touto vodou z Maňovskej studienky umývať ich dieťa. To sa po niekoľkých umytí uzdravilo. V roku 1975 sa tam robila asfaltová cesta a chlapi, ktorí ju tam robili dostali črevné problémy. Jeden z nich mal syna, ten bol vojenský lekár, ktorý dal urobiť rozbor tejto vody a povedal, že voda je zdravá a má aj liečivé prvky. Môžem povedať, že prostredie v ktorom sa studienka nachádza má v každom ročnom období svoje čaro (Obr. č. 13).
24. januára 2012 František Šimek
Pani Košturíková zo Skalice
Moja mamka pochádza z Duboviec. Pri studničke boli vysadené stromčeky v roku 1954, keď som sa narodila. Na sochu sa pozbierali aj veriaci zo Skalice (Obr. č. 3). Dali ju vyrobiť sochárovi Oskarovi Košeckému z dediny Orechová Pôtoň. Bola prevezená 5. mája v roku 2001. Poklop na studničku vyhotovil môj manžel.
Svedectvo matky z Radošoviec ktorá nechce uviesť meno
Náš päťročný syn dostal prudké bolesti v oblasti brušnej dutiny. Záchvaty bolesti, sa objavili, najmä v noci a nám bezradným rodičom, vidiac ako sa v bolesti zvíja (prehlo ho to ako luk nie do klbka, ale naopak) nezostávalo nič iné, ako volať záchranku. Pohotovosť síce prišla, ale záchvat bolesti zatiaľ pominul. Tak sa to opakovalo viackrát a lekári mali tendenciu to pripísať tomu, že sme ustarostení a zveličujeme. Keďže problémy neprestali a pridalo sa vracanie takmer po každom jedle, ocitli sme sa na rôznych vyšetreniach, hospitalizovaní v nemocniciach. Nastalo ťažké obdobie diét a utrpenia. Diagnostikovali to ako poruchu funkcie slinivky brušnej, ale pre päťročné deti taký liek nemali, tak sme dostali lieky ako pre dospelých. Keďže problémy neustúpili, hľadali sme pomoc na najšpičkovejších klinikách - pre náš štát dostupných. Na Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave sa ani po hospitalizácii stav nezmenil. Lekári často pripísali do kartotéky, že stav sa opakuje, lebo matka urobila diétnu chybu. Bolo to pre mňa hrozné, pretože diéty som pripravovala po dodržaní všetkých kritérií, čo boli predpísané. Toto utrpenie trvalo celých päť rokov. Napokon nedôvera nastúpila i medzi nás rodičov, či vôbec to robíme dobre, keď sa nič nemení! V tejto absolútnej bezradnosti, ako mam pomôcť svoju synovi som sa vybrala na Maňovskú. Cestou som plakala.
Keď som prišla na toto miesto (terén bol ešte neupravený), kľakla som si do toho blata a povedala som veľmi jednoducho: ,,Panna Mária, neviem čo mám urobiť pre naše dieťa, pomôž mi!“ Vtedy som veľmi jasne a intenzívne zavnímala - zober mu túto vodu. Nabrala som vodu, poďakovala sa a odišla domov. Dala som mu napiť, ale nič som nikomu nehovorila. Večer k nám prišla starenka a priniesla „koblihy“. Toto jedlo náš syn nejedával, nepatrilo k zoznamu diét. Hoci vždy rešpektoval, čo môže a čo nie, ten večer neviem kedy zjedol plný tanier „koblíh“. Keď som to zistila, hrozne som sa preľakla a pomyslela, čo nás čaká v noci - záchvat. „Spravila som chybu“ povedala som si. Ako to len dopadne, keď toho toľko zjedol. Desať ročný chlapec zaspal tuhým spánkom s ružovými lícami. Celú noc som chodila nakúkať do postele, či azda nezomrel... Nezomrel a ani príznaky tohto ochorenia sa neobjavili (a už má dvadsať rokov). Môže jesť i „koblihy“, či rezne, hocičo.
Logicky sme si mohli vysvetliť tak, že v Radošovskej vode je vysoký obsah dusičnanov, keďže nemáme kanalizáciu a teda tomuto dieťaťu koliky spôsobovali dusičnany.
Skonzumovaním vody s vysokým obsahom minerálov sa stav prirodzene upravil. No ja vám poviem, že to nie je tak. Totiž diéty som mu pripravovala z kupovanej dojčenskej vody najčastejšie značky Lucka. Dokonca aj viackrát pil i vodu z Maňovskej. Toto, čo sa stalo, v jednom okamihu bola odpoveď Božej Matky a našej Matky na urgentnú prosbu jednej ubolenej mamy. Ave Mária! Vďaka naša drahá Sedembolestná.
3. Kaplnka svätého Víta
Neďaleko Zámčiska vo Viešťanských vinohradoch sa nachádza kaplnka svätého Víta (Obr. č. 14). Kaplnka je z roku 1742, má teda niekoľko sto rokov, o čom svedčia tri staré lipy okolo kaplnky, ktoré boli pravdepodobne sadené pri stavbe kaplnky . Nie je vylúčené, že je postavená na mieste, na ktorom stála kaplnka, ktorú azda postavili českí husiti v 1. polovici 15. storočia. Kaplnka je od Viesky vzdialená približne dva kilometre. V dnešnej dobe sú okolo kaplnky chaty a vinohrady. Každoročne v júni na sviatok sv. Víta sa u kaplnky koná svätá omša. Kraj okolo sv. Víta sa stal a stále je cieľom turistov pre svoju polohu, prostredie a prírodu.
Osobné spomienky obyvateľov Viesky o kaplnke svätého Víta
Jozef Chrenka (82) a Emerencia Chrenková (78), manželia z Viesky
Z rozprávania sme sa dozvedeli, že Grófi zo Zámčiska založili kaplnku svätého Víta a chodievali k nej. Spomíname si, že kaplnka bola skromnejšia. Bolo k nej pristavené drevené prístrešie, do ktorého si dávali hotári seno a slamu (Obr. č. 15).
To bolo neskôr zrušené a kaplnka je už obnovená. Tri lipy okolo kaplnky sú veľmi staré. Jeden čas boli tieto lipy v zlom stave, ale pamiatkový ústav ich zakázal vyrúbať. Ku kaplnke sv. Víta sme mávali procesie na omšu a vždy sme sa stretávali vo Vieske pri najstaršej zvonici to bolo dávno, keď bola kaplnka ešte neobnovená. Keď si vinohradníci začali stavať chaty a starali sa o kaplnku, tak sa začala zveľaďovať.
František Šimek,71 ročný obyvateľ Viesky a bývalí lesník na polesí Vieska
Väčšinou, keď sa niekde stavali významné stavby, ľudia v ich okolí sadili lipy, ako sú aj tri lipy okolo kaplnky svätého Víta. V tomto prípade sa dá podľa týchto stromov približne určiť vek kaplnky. Ľahko si môžeme pomôcť tým, že za Vieskou smerom na Oreské je postavený kríž, na ktorom je napísaní rok 1910 a okolo tohto kríža sú lipy (Obr. č. 16). Je veľká pravdepodobnosť, že boli vysadené, keď sa tam staval už spomínaný kríž. Tieto lipy majú teda stodva rokov a sú v plnej sile. Keď sa pozrieme na lipy, ktoré sú okolo kaplnky svätého Víta, ako vyzerajú a v akom sú štádiu, tak majú určite raz toľko, čiže viac ako dvesto rokov.
Na kaplnku svätého Víta si spomínam, keď som bol asi tretiak, šli sme k tejto kaplnke na svätú omšu. Už v tej dobe tam ľudia mali vinohrady a chatky. Po omši nás pozvali k Volkom a tam nám miništrantom dali z čerešní urobený strapec. To som si tak zapamätal ako desaťročný. O opravu a úpravu kaplnky sa postarali Jozef Žák - Kliment s Jánom Kvaltínom. Ľudia si v okolí kaplnky stavajú chaty a sadia vinohrady, ktoré sa delia na novosady a lipiny (Obr. č. 17). Je odtiaľ veľmi dobrý výhľad. Keď sme tam chodievali a mali sme silný ďalekohľad, videli sme Viedenské hory. Ďalej je vidieť Pavlovské hory, Podbranč, Chrapáč, Čupy, Radošovské vinohrady, Koválovecké lúky, Chropovské lúky, Kamenec, Havran, Pozbojnícka studienka, Zámčisko, Žauniská, Jazerka, Vidovanské vinohrady, Klenec, Mitkova dolina, Šraid, Vrchy a ďalšia členitosť terénu.
4. Cesty k Hoštečnej studienke
1. cesta z Viesky
Za PD vo Vieske smerom na Oreské, cca po 300 metroch je odbočka doprava (Obr. č. 18). Prvým záchytným bodom je senník (Obr. č.19). Po tejto ceste okolo senníka pôjdeme stále rovno, až do lesa. Touto cestou sa dostaneme k horárni Pavlov (Obr. č. 20). Pri horárni odbočíme doľava (Obr. č. 21) a po tejto ceste prídeme na rázcestie. Cesta doprava na tomto rázcestí nás dovedie k Hoštečnej studienke.
2. cesta zo Smrdák
Táto cesta sa začína v obci Smrdáky, vedie cez les a pre turistov a kúpeľníkov je cesta k Maňovskej studienke vyznačená modrými značkami na stromoch (Obr. č. 22).
3. cesta z Unína
V Uníne sa vyberieme novou ulicou, až prídeme na vrchný koniec obce. Odtiaľto pôjdeme po panelovej ceste. Prvým orientačným bodom je vodáreň. Ďalej budeme pokračovať po poľnej ceste smerom k vysielaču asi kilometer a zabočíme na lesnú cestu doľava (Obr. č. 23). Touto cestou sa dostaneme na asfaltovú cestu, ktorá vedie až do Viesky. Po tejto ceste pôjdeme len po horáreň Pavlov, kde odbočíme doprava (Obr. č. 24). Tým sa napojíme na trasu č. 1, ktorá nás zavedie k Hoštečnej studienke.
Cesta ku kaplnke svätého Víta z Radošoviec časti Vieska
Pôjdeme cez Viesku smerom na Oreské a medzi domami 64 a 63 (Obr. č. 25) zabočíme doprava na poľnú cestu. Týmto smerom pôjdeme asi päťsto metrov a napojíme sa na cestu doprava. Prídeme k rázcestiu pri hnojisku, kde sa vydáme smerom doľava. Touto cestou pôjdeme do kopca popri lese až sa dostaneme ku kaplnke svätého Víta (Obr. č. 26).
Záver
Poznám veľkú časť Chvojnickej pahorkatiny, videl som veľa zákutí v tejto prírode, ale najviac ma zaujala Hoštečná studienka a kaplnka svätého Víta. Pred písaním tejto práce som vedel o týchto miestach, kde sa nachádzajú, no nepoznal som ich históriu. Počul som veľa zaujímavostí o týchto miestach a rozhodol som sa z kroník a zo spomienok ľudí z Radošoviec a Viesky zistiť viac. Dozvedel som sa príbehy o mnohých nevysvetliteľných uzdraveniach, tiež ako vyzeralo okolie kaplnky a studienky pred niekoľkými rokmi a veľa ďalších informácií, ktoré by som sa takto podrobne nikdy nedozvedel. Po dopísaní tejto práce mám iný pohľad na tieto miesta.
Keď sa v budúcnosti pri studienke alebo kaplnke zastavím, z výpovedí ľudí si zaspomínam, ako tieto miesta vyzerali pred niekoľkými rokmi. Cieľom mojej práce je podeliť sa o poznatky z týchto miest a zviditeľniť túto studienku a kaplnku a okolie. Bol by som rád, keby sa o týchto miestach dozvedelo čo najviac ľudí, hlavne mladých, pretože im začína byť príroda ľahostajná. Keby sa mi podarilo zaujať veľa ľudí, ktorí by sem radi chodili na výlety a turistiku.
Úplne na záver, by som povedal asi toľko: ,, Naša Chvojnická pahorkatina je veľmi pekná krajina a mám radosť, že som sa tu narodil, žijem a bývam v tomto kraji.“
