Fotografie: Miroslav Chromek (2013-2015), Stanislav Chromek (2022)
14. septembra 1744 položili základný kameň banskoštiavnickej Kalvárie a počas siedmych rokov postavili dielo, ktoré medzi slovenskými Kalváriami nemá obdobu. Jej otcom bol jezuita František Perger. Zaobstaral pozemok, presvedčil mestskú radu, veľkoleposťou projektu nadchol budúcich donorov jednotlivých kaplniek, zbieral peniaze na stavbu a organizoval všetky práce.
Kalváriu postavili na vrchu Scharffenberg. Vrch vlastnil aj s okolitými pozemkami Leopold Ondrej Fritz, ktorý niekedy konvertoval k evanjelikom, lebo ešte ako žiak navštevoval jezuitské gymnázium v Banskej Bystrici. V Banskej Štiavnici bol exponovaným členom mestskej evanjelickej komunity a známe boli aj jeho spory s katolíckou majoritou v meste. Je preto dosť prekvapujúce a ťažko pochopiteľné, ako ho Perger dokázal presvedčiť, aby vrch prepustil katolíkom pre stavbu Kalvárie. Po ústnej dohode, pravdepodobne z číreho altruizmu, bez akejkoľvek odmeny ho daroval pre tento účel. Fritzovi okrem Scharffenbergu patrili aj lúky okolo neho a samotný vrch bol v tej dobe takmer holou skalou bez hospodárskeho úžitku. Neskôr v roku 1788 sa pokúsila Cecília Fritzová, vdova po jeho synovi, získať od mesta prípadnú finančnú náhradu za darovaný pozemok, ak by ho mesto predalo, prípadne zaň získalo nejaký výnos. Bolo to v dobe cirkevných reforiem Jozefa II., ktorý rušil rehole a ich majetky sústreďoval do spoločnej cirkevnej základiny.
Každá rehoľa mala svojich architektov a staviteľov aj z vlastných radov (v tej dobe v jednej osobe) a Perger, ktorý viedol stavebné práce, mal určite aj predstavu o architektonickom pláne stavby. Len z nedávnej doby je objav plánu Kalvárie, ktorý učinil Lászlo Bedenfy v maďarskej Szechényiho knižnici (Szilágyi, str. 11-14). Plán je podpísaný Mikovínym (bez krstného mena). Podobá sa na všetky súdobé zobrazenia štiavnickej Kalvárie. Nie je datovaný a mohli by sme ho aj označiť za schému (vedutu) kalvárskeho kopca, nebyť niektorých zjavných rozdielov od skutočnej stavby. Tým najväčším je Dolný kostol, ktorý má na Mikovínyho pláne oveľa kompaktnejší pôdorys v šírke aj hĺbke a ku štáciam sa ním prechádzalo. Staviteľ sa nakoniec sa ale rozhodol pre stavebne prijateľnejšiu variantu; postaviť na svahu kostol roztiahnutý po vrstevnici. Menšími odlišnosťami plánu bol len menší počet kaplniek vystupujúcich a zostupujúcich a Sväté schody nemali bočné zostupné schodiská a viedla z nich cestička priamo k ďalšej štácii. Kartograf Samuel Mikovíny sa narodil v rodine evanjelického kňaza a bol by ďalšou dôležitou osobnosťou z radov evanjelikov majúcej rozhodujúci podiel na stavbe Kalvárie. Jeho plán bol určite zostavený podľa ideového Pergerovho zámeru, je asi jej prvým plánom, z ktorého vyšla definitívna predstava o Kalvárii.
Osobnosťou číslo jeden, ktorá sa o Kalváriu zaslúžila bol František Perger. Narodil sa v českých Žluticiach. Dvadsaťročný vstúpil do radov viedenských jezuitov. Do Banskej Štiavnice prišiel pravdepodobne v roku 1743, len krátko pred začatím výstavby Kalvárie. Po dokončení Kalvárie ho preložili do Budína (1751) a neskôr do Prešova (1964). Tam odchádza pravdepodobne už s poverením dokončiť tamojšiu dlhšiu dobu rozostavanú Kalváriu a tá je pod jeho vedením úspešne dobudovaná. Zomiera v Prešove.
Mesto Banská Štiavnica podpísalo 24. júla 1744 fundačnú istinu 300 zlatých z ktorej mal byť každoročne na údržbu Kalvárie odvedený úrok 18 zlatých. Mesto si povinnosť vyplácať tento príspevok plnilo ešte aj v roku 1901 (Hidvéghy, str. 30). Okrem toho sa mesto v žiadosti o povolenie stavby Kalvárie zaslanej na ostrihomské arcibiskupstvo zaviazalo starostlivosťou o oba kalvárske kostoly.
Na sochárskej výzdobe Kalvárie sa v rozhodujúcej miere podieľala pravdepodobne dielňa Dionýza Stanettiho z Kremnice, ktorá dodávala hotové sochy a reliéfy z kameňa i dreva. V inom zdroji sa pripúšťa autorstvo sôch tirolskému sochárovi Františkovi Antonovi Räsnerovi (Čelko, str. 14). Priamo na mieste však v menšej miere pracovali aj miestni kamenári a sochári, po mene sú známi len Sturm a Ján Michal Pfrimb. Dominujúcim maliarom bol Anton Schmidt, ktorý sa do Štiavnice prisťahoval z Rakúska. Pripisuje sa mu výzdoba troch kostolov Kalvárie a kaplnky Svätého hrobu. Vytvoril tiež návrhy oltárnych reliéfov v Dolnom a Hornom kostole a pravdepodobne aj reliéfov v jednotlivých zastaveniach. Je možné, že mu pomáhali domáci maliari ako Mikuláš Fischer a Matej Kleinsfeldt (Čelko, str. 14).
Reliéfy v kaplnkách boli opatrené spočiatku len nemeckými nápismi. V priebehu 19. storočia boli k nim dotesané slovenské nápisy (a nemecké čiastočne upravené). Autorom slovenských textov je páter Málik (Vincent Andrej Málik 1819 - 1873), učiteľ slovenčiny na piaristickom gymnáziu. Vyplýva to z poznámky v autobiografii Andreja Kmeťa, ktorú zaznačil asi sám Kmeť (Medvecký, str. 17). Na oblúkoch reliéfov sú maďarské citáty z evanjelií, podľa spomenutej poznámky maďarské nápisy tam boli už pred slovenskými.
Drobnú údržbu Kalvárie pravdepodobne uskutočňoval jej strážca, ktorý mal svoj byt v Dolnom kostole. Pri príležitosti 150. výročia boli v roku 1894 vykonané na Kalvárii práce za takmer 5,5 tisíca zlatých. Práce vtedy viedol kostolný kurátor Jozef Ács. Zúčastnili sa ich architekt Wilhelm Groszmann, miestni rezbári Joseph Krause a Ludwig Sramek, obaja boli aj zručnými maliarmi. Krause realizoval obnovu reliéfov, Sramek vykonal maliarske práce.
Počas druhej svetovej vojny bol poškodený Horný kostol, kaplnka Božieho hrobu a kaplnka 18. zastavenia. Krátko po vojne prišlo k opravám týchto budov, práce organizoval kňaz Emil Scheiner (Longauer, str. 51). Materiál sa k nim vynášal ručne, voda sa nosila od tretej prípravnej kaplnky. Účastníci ďalšej opravy o štyridsať rokov neskôr si už radšej dali z cesty odstreliť prekážajúce skaly trhavinou, aby mohli na vrchol Kalvárie jazdiť s traktorom (Benovic, str. 47).
K pomerne rozsiahlym opravám prišlo koncom 70. rokov 20. storočia pod dohľadom pamiatkárov Ivana Gojdiča a Silvie Paulusovej. Obnovu v tomto období viedol miestny farský správca Karol Benovic. V predchádzajúcom období sa o opravu Kalvárie snažil dekan František Ondreička. Od úradov sa mu však nepodarilo získať povolenia. Ale vymenila sa aspoň stará krytina na kaplnkách. K opravám počas pôsobenia dekana Karola Benovica prišlo kuriózne potom, keď úder blesku spôsobil požiar jednej kaplnky a zničil nadzemné elektrické vedenie. Prišlo k dohode s okresným úradom v Žiari nad Hronom, ktorý sa zaviazal financovať opravu interiérov. O fasády a okolie sa mala postarať farnosť, okres jej však na to prisľúbil 50 tisíc korún ročne. Tento príspevok počas doby rekonštrukcie aj dodržal. Investorom reštaurátorských prác sa stala Okresná pamiatková správa v Žiari nad Hronom. Počas obnovy v tomto období dala zreštaurovať reliéfy a kované mreže troch prípravných kaplniek. Boli obnovené fasády štyroch hlavných kalvárskych objektov v červeno-bielom prevedení, do bytu strážcu inštalovali rozvody vody a elektriny. Prišlo k premiestneniu prípravných kaplniek pod Dolný kostol a všetky kaplnky boli omietnuté. S obnovou Kalvárie sa začalo na jar 1977 prácami na elektrifikácii areálu, v roku 1981 sa všetky práce ukončili a 20. septembra obnovenú Kalváriu pred svätou omšou posvätil biskup Július Gábriš. Práce na Kalvárii sa síce zavŕšili, pokračoval však program záchrany reliéfov a ich reštaurovanie v nasledujúcich rokoch.
V roku 1993 bola Banská Štiavnica zapísaná do zoznamu UNESCO, ale prínos tohto počinu pre Kalváriu bol len pozvoľný. Nechránená Kalvária za mestom bola krátko po zmene režimu vystavená vandalom a zlodejom, ktorých aktivity kulminovali pred rokom 2000. V roku 1996 až 1998 boli z Kalvárie odcudzené dve desiatky sôch, páchateľ bol síce odsúdený, ale sochy sa až na výnimky nenašli. Podľa zoznamu stratených pamiatok sa na Kalvárii z počtu 78 sôch a výtvarných prvkov zachovalo len 9 sôch. Mimo tento zoznam sú našťastie zachránené všetky drevené reliéfy z kaplniek. Všetky tieto originály sú dnes uložené v citadele Starého zámku v expozícii nazvanej príznačne Kalvária v azyle. Už v skoršom období (od 2004) boli niektoré súčasti kalvárskeho mobiliáru uložené v kostole sv. Kataríny, aby sa zabránilo ich strate.
Do kostola sv. Kataríny sa umiestňovali aj postupne zreštaurované reliéfy, pretože sa zistilo, že už ďalšiu opravu potrebujú aj tie relatívne nedávno obnovené (od 80-tych rokov), ktoré pôvodne vrátili do kaplniek. V júli a auguste 2007 ich z kostola previezli do vhodnejšieho priestoru Starého zámku. Tam priamo z Kalvárie previezli aj posledné tri reliéfy. Rekonštrukcie reliéfov sa v poslednom období vykonávali pod vedením reštaurátoriek Zuzany Chovanovej a Alexandry Sulíkovej. Pôvodné reliéfy v kaplnkách budú postupne nahradené epoxidovými replikami.
Obnova Kalvárie a práce jednoduchšieho charakteru sa v podstate začali v roku 2005, keď sa zameral stav Dolného kostola a začal reštaurátorský výskum jeho fresiek. Začali sa práce na obnove kaplniek Krížovej cesty a celkové geodetické práce a projektové práce. Vykonané práce sa týkali statického zabezpečenia objektov, odvodňovacích riešení, rozvodov elektroinštalácie a pod. Na ne mohla potom nadviazať reštaurátorská obnova.
Na prístupovej ceste ku kostolu a okolo neho bola ešte z počiatkov Kalvárie lipová aleja. Jej čiastočná revitalizácia prebehla v roku 2005, keď pri nej neúspešne prisadili nové rady mladých líp. Do konca roka 2009 boli na Kalvárii opravené všetky strechy. Koncom leta 2011 bol za Dolným kostolom v priestore bývalej farskej záhrady dokončený amfiteáter s kapacitou 200 miest pre kultúrne podujatia (napriek výhradám Krajského pamiatkového úradu). Do roku 2015 bolo z celkového počtu 14 kaplniek Krížovej a Mariánskej cesty opravených 10. V rokoch 2018 2019 osadili na chodníky prvé masívne dubové zábradlia a samotné chodníky sa vydláždili vyzbieranými skalami z bazaltu.
S obnovou sa na Kalváriu vrátil náboženský život. V Dolnom kostole sa v roku 2013 obnovilo konanie bohoslužieb, a asi po viac ako 4 desaťročiach odslúžil prvú omšu biskup Michal Rábek 6. augusta 2018 v Hornom kostole.
Horný kostol, ktorý je pohľadovo najdominantnejším objektom celej Kalvárie, bol po niekoľkomesačnej prerušovanej skúšobnej prevádzke trvale osvetlený v nočných hodinách od 27. novembra 2012. V nasledujúcom a v roku 2019 osvetlenie rozšírili aj na ďalšie kaplnky. Projekt nočného osvetlenia zrealizovaný s podporou SSE sa zavŕšil počas Veľkej noci 2021 nasvietením Svätých schodov, v konečnej podobe zahŕňa osem najvyššie uložených kaplniek a aj Žalár.
Za súčasnú a stále ešte prebiehajúcu obnovu Kalvárie treba poďakovať hlavne dvom osobám: Milanovi Macharíkovi, ktorý spočiatku viedol skautské hnutie na drobných prácach na Kalvárii a Kataríne Voškovej z miestneho pamiatkového úradu. Inicializovala zápis Kalvárie do zoznamu 100 najohrozenejších pamiatok sveta nadačnej organizácie World Monuments Fund v roku 2007. V roku 2008 boli obaja pri založení občianskeho združenia Kalvársky fond. Nadviazalo sa tak na činnosť rovnomenného združenia, ktoré vykonávalo činnosť od postavenia Kalvárie až do roku 1951, keď bolo zrušené nastupujúcim komunistickým režimom. (V majetku Kalvárskeho fondu boli v dobe jeho zrušenia pozemky, rozparcelované po vyvlastnení na stavebné účely.) Táto inštitucionizácia bola v podstate predpokladom pre získavanie prostriedkov na záchranu a opravu Kalvárie. Kalvárskemu fondu sa podarilo získať veľké granty WMF, Ministerstva kultúry SR, Nadácie VUB a Stredoslovenskej energetiky. Ďalšie prostriedky sa podarilo získať od individuálnych darcov. Za 10 tisíc euro bolo možné stať sa adoptívnym patrónom kaplnky na Kalvárii na dobu 10 rokov (Poďakovanie, in: www.kalvaria.org). Projekt v tomto smere uspel, ale spomenuté peniaze na komplexnú rekonštrukciu kaplnky nepostačili, náklady na ich opravu boli často trojnásobné. V roku 2012 záchrancovia Kalvárie pripravili adopčný katalóg sôch, ktorý mal získať ďalších donorov; tentoraz pre výrobu kópií namiesto stratených, odcudzených ale aj zachovalých originálov. Začiatkom tretej dekády storočia bolo na obnove preinvestovaných vyše 2,5 mil. €, z ktorých polovicu daroval generálny partner obnovy Kalvárie Nadácia VÚB.
Prípravné kaplnky
Pri obnove Kalvárie, ktorá sa konala medzi rokmi 1977-1981 boli tri prípravné kaplnky premiestnené bližšie k Dolnému kostolu. Bolo to z hlavne z dôvodu rozširujúcej sa zástavby mesta, pretože pri kaplnkách stáli už nové budovy, ale hlavne sa pripravovala stavba cestného obchvatu, kde kaplnky prekážali. Prvá kaplnka sa premiestnila asi dvadsať metrov za pôvodnú tretiu. Druhá a tretia sa postavili v rade vyššie. Pôvodné kamenné kaplnky sa zbúrali a namiesto nich sa postavili ich repliky z tehly. Do nových preniesli len najhodnotnejšie architektonické články, reliéfne obrazy a kované mreže (Longauer, str. 53). Komplexná obnova exteriéru vrátane plechových striech prípravných kaplniek sa vykonala v prvej polovici roka 2018.
1. zastavenie Ježiš sa lúči s matkou
Prvú prípravnú kaplnku dalo postaviť osadenstvo banskej štôlne sv. Michala. Na súčasné miesto bola kaplnka premiestnená asi z päťstometrovej vzdialenosti. Reliéf v nej bol opätovne zreštaurovaný v roku 2002. V kaplnke bola v roku 2015 osadená epoxidová kópia reliéfu.
2. zastavenie Diabol pokúša Ježiša
Druhú prípravnú kaplnku dal postaviť Ján Nepomuk Mitrovský, ktorý v rokoch 1735 až 1747 zastával funkciu komorského grófa. Reliéf z kaplnky preniesli v roku 2007 na Starý zámok. Na kaplnke v roku 1995 odhalili pamätnú tabuľu zakladateľovi Kalvárie Františkovi Pergerovi. Po obnove kaplnky v roku 2018 ju už neosadili.
3. zastavenie Ježiš umýva nohy apoštolom
Tretiu prípravnú kaplnku dal postaviť Spolok štiavnických mestských baníkov. Kaplnka bola postavená nad prameňom, ktorého voda bola efektne vyvedená z džbánu v rukách Ježiša Krista. Na rozdiel od drevených reliéfov v ostatných kaplnkách bol tento preto kamenný. Voda bola pitná, stekala do mušle, kde si ju pútnici mohli načrieť cez mreže drevenou naberačkou. Po premiestnení kaplnky (medzi rokmi 1968-1971) sa aktéri prestavby snažili zachovať efekt tečúcej vody a nad kaplnkou poniže Dolného kostola vykopali preto studňu hlbokú štyri metre. Z nej voda samospádom stekala do kaplnky, ale časom prestala (Benovic, str. 48).
Dolný kostol
Kostol pozostáva z ústrednej kaplnky Poslednej večere a bočných kaplniek Božského srdca Ježišovho a Bolestného srdca Panny Márie. Po bokoch ústrednej kaplnky bol byt strážcu Kalvárie a sakristia. Počas rekonštrukcie na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia bol byt opravený a bol v ponuke pre prípadného nového strážcu, ale žiadny záujemca sa nenašiel. V sakristii je v súčasnosti zriadená výstavná miestnosť. Do veží kaplniek vedú točité kamenné schody. Nad atikou v podobe iluzívnej balustrády boli pôvodne sochy sv. Petra a sv. Pavla, ktoré sa nezachovali.
Hidvéghy (str. 23, 25) uvádza, že na Kalvárii boli celkom 4 zvony odliate vo Viedni; všetky asi z roku 1750. V prvej štvrtine 19. storočia boli v Dolnom kostole dva zvony (Čelko str. 12). Počas 1. svetovej vojny boli pravdepodobne všetky kalvárske zvony zrekvirované na vojnové účely. Podľa súpisu pamiatok, uskutočnenom v roku 1968, sa v sakristii evidovali 3 olejomaľby na plátne a ďalšie 4 v centrálnej kaplnke, všetky boli asi odcudzené.
Od roku 2005 sa začali prvé obnovovacie práce v kostole vrátane zamerania celkového stavu objektu. Pri nich sa napríklad zistilo, že zadná časť centrálnej kaplnky nemala základy. Po komplexnej oprave bol kostol 18. júla 2009 vysvätený biskupom Rudolfom Balážom a mohol byť predbežne sprístupnený verejnosti. Neznamenalo to však, že všetky práce boli ukončené. Práce na reštaurovaní fresiek vo všetkých troch kaplnkách kostola Evou Mitzovou a obnove fasády reštaurátorom Jánom Hromadom boli zavŕšené až v roku 2013.
4. zastavenie Božské srdce Ježišovo
V kaplnke bol drevený oltár so stvárneným Božím srdcom v blčiacom ráme, po bokoch ktorého sa nezachovali sochy dvoch anjelov. Oltár bol nad imitáciou hrobu Ježiša Krista, ktorého ležiaca socha sa tiež nezachovala. Reštauráciu oltára vykonal Ján Fečo v roku 2010. Podľa fotodokumentácie vytvoril (2012-2013) repliku sochy Ježiša Krista. V kaplnke sú dve veľkoplošné fresky sv. Františka Serafínského a sv. Terézie z Avily. Na piatich nástenných medailónoch boli výjavy zo života Ježiša Krista, zachovali sa z nich tri: Navštívenie, Klaňanie troch kráľov a Uvedenie do chrámu (Obrezanie Pána).
Na veži kaplnky je iluzívna maľba hodín. Koncom 70-tych rokov minulého storočia bola už v takom stave, že sa z nej nedala určiť poloha ručičiek. Iniciátori obnovy v tej dobe podľa iluzívnych hodín na veži kaplnky Bolestného srdca Panny Márie, ktoré ukazovali čas Ježišovej smrti, predpokladali, že hodiny veže kaplnky Božského srdca by potom mali označovať Ježišov príchod pred Poslednou večerou t. j. 6 hodín večer. Takto potom aj stvárnili hodiny po rekonštrukcii (Longauer str. 55). Vo veži kaplnky sa zachoval v súčasnosti jediný kalvársky zvon (okolo 300 kg) z roku 1921.
V kúte vedľa oltára je zvinutá zástava Jednoty Orla v Banskej Štiavnici s obrazmi sv. Jána Evanjelistu s orlom a banskoštiavnickej Kalvárie ktorú vyšila Mária Hollósy z Cífera v roku 1924.
5. zastavenie Posledná večera
Hlavnou dominantou kaplnky bol drevený reliéf Poslednej večere v nike nad oltárom. Bol zreštaurovaný v bratislavských Oblastných reštaurátorských ateliéroch PÚ SR pod vedením Zuzany Chovanovej a na svoje miesto ho vrátili v roku 2011. Nad oltárom sa však nezachovali sochy dvoch anjelikov putti a po bokoch dve veľké sochy vznášajúcich sa anjelov. Z niky napravo od oltára bola odcudzená soška Pražského Jezuliatka a z niky naľavo socha sv. Heleny s krížom. Kópiu sochy sv. Heleny osadili do niky v roku 2016 a Pražského Jezuliatka v nasledujúcom roku. Barokové fresky na stenách kaplnky, ktoré boli začiatkom 90-tych rokov minulého storočia pretreté bielym náterom, bolo možné zreštaurovať.
6. zastavenie Bolestné srdce Panny Márie
Na oltári kaplnky sa nezachovalo súsošie Piety z konca 19. storočia a ani socha Márie Magdalény v jaskyni pod oltárom. Oltár do kaplnky vrátili v roku 2010 po zreštaurovaní Jánom Fečom, ktorý podľa fotodokumentácie vytvoril aj repliku sochy Márie Magdalény, ktorú osadili v roku 2013. V kaplnke je veľkoplošná freska sv. Ignáca z Loyoly, bola zreštaurovaná v roku 2012. Na veži sa zachovala iluzívna maľba hodín s časom Ježišovej smrti - tretia hodina popoludní.
7. zastavenie Ježiš na Olivovej hore
Prvú kaplnku Krížovej cesty dal postaviť kupec a senátor Jozef Brean s rodinou. Na začiatku výstavby Kalvárie bol banskoštiavnickým richtárom. V rámci adopčného programu obnovy si ju ako prvú kaplnku vybrali známe sestry Magda a Emília Vašáryové, rodáčky z mesta. Do roku 2010 bola kaplnka opravená a pokrytá šindľovou strechou, ktorá nahradila pôvodnejšiu plechovú. Reliéf z kaplnky reštauroval v 80-tych rokoch Ľ. Pisár. Opätovne bol reštaurovaný v roku 2005 Danou Kukurovou, v tom čase zhotovili aj jeho kópiu do kaplnky v SPŠ Samuela Mikovíniho. K výrobe kópií reliéfov do ďalších troch kaplniek sa pristúpilo až o desať rokov neskôr.
8. zastavenie Sväté schody
Sväté schody, niekedy považované aj za tretí kostol Kalvárie, postavili v roku 1746. Ich súčasťou je kaplnka Najsvätejšej Trojice s kupolou. Výstupné schodisko do nej je na rozdiel od rímskych Svätých schodov len drevené. Na jeho stenách sú maľované medailóny s biblickými figurálnymi výjavmi. Doprostred každého schodu bola v roku 1747 zabudovaná schránka s relikviami svätých, ktoré sa zaobstarali v Ríme. V dobe opravy 1978-1981 boli schody už zhnité a relikviáre rozkradnuté. Dali vtedy preto zhotoviť nové výstupné aj zostupné schodiská a do výstupných schodov uložili novozaobstarané relikvie z Ríma.
Nad nárožiami portálov dvoch postranných zostupných schodísk bol architektonický doplnok v podobe obelisku. Zachoval sa len ten na pravej strane. Podľa neho bola vytvorená kópia pre jeho pendant na ľavej strane a tiež ďalšie repliky, ktoré nahradili stratené-zničené 4 kusy obeliskov nad atikou Dolného kostola. Pri výskume fresiek v rokoch 2019-20 reštaurátori preklasifikovali výjav nad schodiskom považovaný za Zmŕtvychvstanie Krista na Jakubov sen o rebríku do neba. Obnova fasády Svätých schodov a kaplnky Najsvätejšej Trojice sa dokončila v roku 2018.
Kaplnka Najsvätejšej Trojice
V kaplnke Najsvätejšej Trojice bol nad hlavným oltárom drevený reliéf Korunovanie Panny Márie a ostatný priestor bol pokrytý iluzívnymi freskami. V kaplnke nad výstupným schodiskom Svätých schodov a nad hlavami archanjelov boli aplikované štyri freskové emblémy zhotovené podľa rytín z knižnej predlohy jezuitu Antonia Vanossiho. Jeho spis Idea Sapientis s početnými emblémovými rytinami vyšiel prvýkrát vo Viedni v roku 1724 (a v roku 1746 v Trnave). Autor rytín nie je známy.
Nástenné maľby v kaplnke reštauroval začiatkom 70-tych rokov R. O. Dollinger. Výjav Zoslanie Ducha svätého na kupole (od A. Schmidta, 18. stor.) obnovil v roku 1970. V tom období bola v kaplnke aj zrealizovaná elektrická inštalácia s historizujúcimi svietidlami. Počas reštaurovania reliéfu Korunovania z neho odstránili viacero náterov a objavili na postavách Najsvätejšej Trojice a anjelov kuriózny detail, sklené oči s fúkaného skla, maľované z vnútornej strany. Postavy z lipového dreva boli z reliéfu snímateľné a niektoré ich oči už boli v tej dobe nahradené drevenými imitáciami (Benčeková Tahyová, str. 126). Po zreštaurovaní bol reliéf uložený v kostole sv. Kataríny, ale v roku 2015 ho vrátili na svoje pôvodné miesto. V roku 2021 osadili zreštaurované barokové mreže, ale predpokladané ukončenie reštaurovanie fresiek v roku 2021 sa pre nové objavy oddialilo.
9. zastavenie Judáš zrádza Ježiša
Na druhej kaplnke Krížovej cesty je erb, pre ktorého nejednoznačnosť sa nedal určiť konkrétny donor. Do úvahy pripadali Michal Ignác Pirolt ( v rokoch 1711 až 1729 banskoštiavnický richtár), člen mestskej rady František Masoch (banskoštiavnickým richtárom bol v roku 1742) a Michal Fiedler. Reliéf z kaplnky zreštauroval v 80-tych rokoch minulého storočia Ľ. Pisár.
10. zastavenie Ježiš pred Kajfášom
Tretiu kaplnku Krížovej cesty dal postaviť člen mestskej rady Karol Lorberer. Kaplnka prešla generálnou obnovou v rokoch 2017-2018.
11. zastavenie Ježiš pred Herodesom
V čase Hidvéghyho nebol donor kaplnky známy. Podľa erbu z kaplnky sa za donátora považuje zástupca komorského grófa Bartolomej Ľudovít von Hechengarten. Tento významný banský odborník sa narodil v Rakúsku a v Banskej Štiavnici pôsobil od roku 1747. Organizoval tiež cestu cisára Františka Štefana Lotrinského na stredné Slovensko v roku 1751. Generálna obnova kaplnky sa vykonala v roku 2016.
12. zastavenie Bičovanie Ježiša
Piatu kaplnku Krížovej cesty dal postaviť štiavnický kupec Jakub Markini, pôvodom Talian. V rokoch 1748 až 1750 bol banskoštiavnickým richtárom. Na Kalváriu myslel aj vo svojom testamente, keď jej venoval 200 zlatých.
13. zastavenie Žalár a Ecce homo
Dvojpodlažnú stavbu Pilátovho domu so Žalárom v dolnej časti a výjavom Ecce homo v podobe arkádovej architektúry nad ním dali postaviť rodiny členov mestskej rady Gruebera a Krecsmáryho. Grueber má erb v združenej kartuši vľavo a Krecsmáry vpravo. Kaplnka sa opravila v rokoch 2011 a 2012. Jej statika už bola značne narušená, pri obnove sa jej nosné časti vystužili do muriva zafrézovanými železnými prútmi.
V Žalári boli sochy spútaného Krista a piatich posmievačov. Boli ukradnuté asi začiatkom roka 1997. Dve sochy posmievačov boli objavené v predajniach starožitností. Ďalšia socha posmievača sa objavila v roku 2007 v ponuke slovenskej aukčnej spoločnosti s vyvolávacou cenou 150 tisíc korún, hneď však vzbudila pozornosť a bola zaistená. (Situácia s počtom sôch je trochu nejasná, pôvodných 7 bolo časom možno zredukovaných na 6. J. Švejda ich v rokoch 1985 až 1989 reštauroval 7, mohla byť medzi nimi zaradená aj socha z výjavu Ecce homo.)
Sochy z výjavu Ecce homo sú tiež nezvestné. Boli nimi socha spútaného Ježiša Krista, socha vojaka a pravdepodobne aj ďalšia tretia socha, o ktorej sa predpokladá, že mala stvárňovať Piláta. (Čičo uvádza, že išlo o sochy Krista, Piláta a o tretej uvažuje ako o zločincovi Barabášovi, pričom torzá sôch Krista a Piláta mali istý čas prebývať v sakristii Dolného kostola. Podľa knižného vyobrazenia (Hidvéghy, str. 96) boli na balkóne 4 osoby a v Žalári (str. 94) 7 osôb.
V polovici roka 2017 bola stavba po komplexnej obnove otvorená, zatiaľ bez sochárskej výzdoby. Fragmenty fresiek zostali zachovalé len na jej nadzemnom podlaží..
14. zastavenie Ježiš nesie kríž
Donor šiestej kaplnky Krížovej cesty nie je známy. Jej reliéf bol reštaurovaný v roku 2002. Kaplnka je zasadená zo svahu a jeho tlak spôsoboval narúšanie jej statiky. Fasádu a strechu kaplnky opravili v roku 2010.
15. zastavenie Ježiša pribíjajú na kríž
V čase Hidgvéghyho bol donor kaplnky identifikovaný len ako neznámy rytier Zlatého rúna. Podľa erbov z pečatí listín je ním gróf Karol Ferdinand Kőnigsegg Erps, prezident viedenskej Dvorskej komory. Bol tiež jedným z organizátorov návštevy Františka Štefana Lotrinského v roku 1751. Reliéf kaplnky bol na konci 19. storočia opravovaný a v roku 1989 zreštaurovaný. V roku 2007 ho preniesli do Starého zámku. Kaplnka bola opravená v rokoch 2009-2011 pod vedením reštaurátora V. Plekanca ml. Kópiu reliéfu osadili v kaplnke v roku 2015.
Horný kostol
Dvojvežový Horný kostol je najvyššie položená stavba Kalvárie. Na jednej veži sa zachoval banícky erb a na druhej erb Banskej Štiavnice. Na štíte je kartuša s rokmi opráv 1824 a 1936. V prvej štvrtine 19. storočia boli v kostole celkom tri zvony, z toho najväčší mal asi 350 kg (Čelko, str. 12). Aspoň dva pochádzali z roku 1750, odliate boli vo Viedni.
Kostol utrpel vážne poškodenia koncom 2. svetovej vojny, keď bol poškodený kamenný portál so sochami Mojžiša a Abraháma. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1829 sochy vznikli v roku 1757. Ich autorom mohol byť kamenár Karol Holzknecht, pôvodom z Hainburgu (Čelko, str. 14). V roku 2013 boli sochy z Kalvárie protiprávne odvezené, našťastie ich-objavili začiatkom roka 2021 v bratislavskej garáži. V roku 2017 bol portál rekonštruovaný, aj s replikami chýbajúcich stĺpov, reštaurátormi Jánom Fečom a Andrejom Baníkom V októbri 2022 na jeho podstavec osadili kópiu sochy Mojžiša z umelého kameňa. Zreštaurovaný originál umiestnili do výstavnej miestnosti kalvárskeho infocentra.
Pre vyhliadkové účely sprístupnili v roku 2013 severnú vežu. Do roku 2015 kostol staticky zabezpečili a elektrifikovali. V roku 2018 bola dokončená obnova fasády a reštaurovanie striech oboch vežičiek. Kostol bol verejnosti slávnostne sprístupnený v októbri 2018.
Po prvej omši v obnovenom Hornom kostole 6. augusta 2019 bola na fasáde posvätená pamätná tabuľa biskupovi Michalovi Buzalkovi, ktorý si pre svoj biskupský erb zvolil motív Horného kostola banskoštiavnickej Kalvárie.
16. zastavenie Kristus na kríži
Princ Leopold bol 22. júla 1764 na omši v Hornom kostole. Do denníka si poznamenal, že v ústrednom priestore kostola je inštalovaná sochárska skupina troch krížov na imitácii vrchu, ktorý bol vyskladaný z vyťaženej zlatej a striebornej rudy z okolitých banských šácht.
Sochy Panny Márie, sv. Jána Evanjelistu a sv. Márie Magdalény spod krížov boli odcudzené asi začiatkom roka 1997. Na postave sv. Márie Magdalény bola signatúra rezbára Pavla Holotu. Podľa nej by bola prinajmenšom táto, ale najskôr všetky tri sochy pod krížom zhotovené až v roku 1797 (Čičo, str. 93). Zdevastované drevené sochy ukrižovaných (Ježiš Kristus, Dismas a Gesmas) boli z obavy pred stratou a ďalším poškodením uložené do Starého zámku. Z oltárnej niky bol pred rokom 1993 odcudzený reliéf Očistca a takisto dva reliéfy sv. Petra a Márie Magdalény po stranách oltára. Vandali rozbili na kusy začiatkom tohto storočia aj oltár.
Fresky v kostole zhotovil maliar Anton Schmidt medzi rokmi 1744 a 1751. Ich reštaurovanie sa vykonalo v rokoch 2014-2018 pod vedením Jána Hromadu. Pred slávnostným otvorením Horného kostola v októbri 2018 boli do kostola inštalované zreštaurovaný oltár a kópie sôch ukrižovaných. Kópiu Očistca vyrobil sochár Ján Fečo podľa zachovalých fotografií, do kostola ju osadili na jeseň 2022.
17. zastavenie Svätý hrob
Kaplnka bola jediná postavená za kalvárskym kopcom v roku 1747. Počas druhej svetovej vojny bola poškodená, takže ju museli vzápätí renovovať. Pri oprave kaplnky vykonanej po roku 1984 bola jej pôvodná výmaľba zatretá. V roku 2002 vandali zničili oltár a sochu Ježiša Krista. Zničené, prípadne odcudzené boli sošky dvoch anjelov a taktiež tri pozlátené kartuše nad hrobom. Zachovali sa len tri sochy žien prinášajúcich k hrobu oleje (niekde dve postavy identifikovali ako Pannu Máriu a sv. Jána Evanjelistu). Autorom sôch by mohol byť František Anton Räsner. Zachránené sochy žien a torzo zničenej postavy Krista boli uložené na Starom zámku.
V roku 2018 zrenovovali fasádu kaplnky, pri obnove v rokoch 2019-2020 zreštaurovali pôvodnú fresku imitujúcu skaly jaskyne, vyrobil sa nový oltárny stôl, zachované súčasti svätostánku boli zreštaurované a rekonštrukčne doplnené do kompletného celku. Torzo Božieho tela zreštauroval Ján Fečo a do kaplnky zhotovil jeho rekonštrukčnú kópiu v pôvodnom tvare. Pre kaplnku budú v ďalšom období zhotovené kópie sôch žien s olejmi, chýbajúceho mobiliáru a nápisových kartuší.
18. zastavenie Obrezanie Pána
Donor prvej mariánskej kaplnky nie je známy. Počas druhej svetovej vojny bola kaplnka takmer úplne zničená a bolo ju treba pracne obnoviť. Reliéf z kaplnky bol v roku 1989 zreštaurovaný.
19. zastavenie Útek do Egypta
Donor kaplnky nie je známy. Pri obnove Kalvárie na konci 19. storočia bol zhotovený už v poradí tretí reliéf do kaplnky. Jeho autorom bol pôvodom sliezsky rezbár Berger. Pôvodnejšie reliéfy zničila nadmerná vlhkosť, keďže kaplnka bola vytesaná do skaly. Po roku 1901 vykonal niektoré reštaurátorské práce na Kalvárii rezbár Viliam Šteffek, rodák z Banskej Štiavnice. Podľa pôvodnejšieho zhotovil do kaplnky nový reliéf. Bol reštaurovaný M. Helejovou (1982) a v roku 2007 ho z kaplnky preniesli do Starého zámku.
20. zastavenie Dvanásťročný Ježiš v chráme
Tretiu mariánsku kaplnku postavila rodina grófa Andreja Jozefa Koháryho zo Svätého Antona. Gróf Kalvárii venoval aj monštranciu, cibórium a kazulu. V roku 1751 sprevádzal Františka Štefana Lotrinského pri jeho ceste na stredné Slovensko. Reliéf z kaplnky bol zreštaurovaný v roku 2002. V roku 2016-17 sa vykonala generálna obnova kaplnky.
21. zastavenie Ježišovo stretnutie s matkou
Štvrtú mariánsku kaplnku dal postaviť člen mestskej rady Ignác Ján Faulhauer (niekde sa uvádza, že sú to dve osoby Ignác a Ján). Reliéf z kaplnky bol zreštaurovaný v roku 2002. Kaplnku zreštaurovali v roku 2015.
22. zastavenie Panna Mária pod krížom
Donor kaplnky nie je známy. Podľa jednej časti združeného erbu je spoludonátorom člen viedenskej Dvorskej komory a Kolégia baníctva a mincovníctva Ignác Kempf von Angret, komorský gróf v rokoch 1750 až 1751. Bol členom sprievodu cisára Františka Štefana Lotrinského v roku 1751 pri ceste po strednom Slovensku. Kaplnka bola obnovená v rokoch 2012-2013.
23. zastavenie Telo Ježiša v lone matky
Šiesta kaplnka mariánskeho zastavenia bola postavená z daru cisára Františka Štefana Lotrinského, manžela Márie Terézie. Cisár so sprievodom navštívil 6. júna 1751 Kalváriu a pomodlil sa na nej. Pri návšteve daroval Kalvárii 32 dukátov a ďalších 600 zlatých jej poukázal po svojom návrate do Viedne. Reliéf v roku 1982 reštaurovali Ľ. Pisár a M. Helejová. V roku 2015 umiestnili do kaplnky jeho kópiu. Samotná kaplnka bola obnovená v rokoch 2012-2013.
24. zastavenie Ježiša pochovávajú
Siedmu kaplnku mariánskych zastavení dal postaviť Ján Ignác Lang, ktorý sa v neskoršom období stal banskoštiavnickým richtárom (1773 – 1777). V kaplnke sa zachoval kamenný reliéf z 19. storočia, ale najpôvodnejší bol pravdepodobne tiež drevený. Vplyvom nadmernej vlhkosti sa zničil a už začiatkom 19. storočia sa v kaplnke spomína obraz maľovaný na plechu. Kamenný reliéf je signovaný štiavnickým kamenárom J. Halgasom. Kaplnka prešla obnovou v roku 2014.
Sedembolestná Panna Mária pod krížom
Súsošie Sedembolestnej Panny Márie postavili za Dolným kostolom. Kríž nad sochou bol drevený už v čase Hidvéghyho, ktorý ale sám uvádza, že pôvodný bol kamenný (str. 27).
Samotná socha Panny Márie bola zreštaurovaná Jánom Fečom v roku 2010. Pri obnove sa nej objavil dovtedy neznámy detail sĺz na líci. Za dva a pol storočia existencie boli na postamente desiatky náterov, ktoré zmenili jeho pôvodnú profiláciu. V nasledujúcom roku reštaurátor zrenovoval postament, podľa fotografií vytvoril z umelého kameňa kópie chýbajúcich (ukradnutých) postranných anjelikov s lampášmi a obnovil drevený kríž. Plechový korpus Krista zreštauroval Peter Mlich v roku 2021.
Vojnový hrob
V Banskej Štiavnici na Kalvárii je hrob českého vojaka, ktorý tu ako príslušník čsl. armády zahynul v boji s revolučnými gardami Maďarskej republiky rád. Tie postúpili na Slovensko potom, čo vytlačili čsl. armádu z demarkačnej línie prechádzajúcej dnešným územím Maďarska. Boje o Banskú Štiavnicu sa viedli od 6. júna 1919. Dvojica vojakov čsl. pešieho pluku so strojovou puškou bola 12. júna na pozorovaní vo veži kostola na Kalvárii. Tam ich zasiahol delostrelecký granát. František Brož (*1897) z obce Mnichovo Hradiště na mieste zahynul a bol pochovaný na Kalvárii, jeho druh bol ťažko ranený.
Hrob v neskoršom období nebol riadne označený a chátral. Tak mohlo aj ľahko prísť k dezinformácii a nesprávne ho označiť. V roku 2010 ho samospráva mesta doplnila drobnou pamätnou tabuľou s označením Neznámy vojak Č a (Č a = Červená armáda). V takomto stave ho potom našiel bývalý veľvyslanec SR v Rusku Jozef Migaš. Po jeho iniciatíve bol hrob zrekonštruovaný s finančnou spoluúčasťou ruskej strany a v mylnej domnienke opatrený novou náhrobnou doskou s nesprávnym nápisom. Hrob po renovácii slávnostne odhalili 7. mája 2015 ako hrob neznámeho sovietskeho vojaka z 2. svetovej vojny aj za prítomnosti Alexeja L. Fedotova, veľvyslanca Ruskej federácie na Slovensku.
Začiatkom roka 2017 mesto dalo náhrobník označiť menom českého vojaka.
Použitá literatúra:
Árpád Hidvéghy: Štiavnická kalvária, ako povstala..., Banská Štiavnica 1901;
Karol A. Medvecký: Životopis Andreja Kmeťa, 1913, str. 17;
Hnuteľné pamiatky Stredoslovenského kraja, Banská Bystrica (1971?), súpis hnuteľných pamiatok na štiavnickej Kalvárii uskutočnili E. Hrašková a F. Klimáčková v r. 1968, str. 392-395;
G. Balaša: Reštaurátorské akcie sledované pamiatkovým strediskom v Banskej Bystrici v rokoch 1969, 1970, a 1971, in: Spravodaj SÚPSOP 14, 1973, str. 133, 134, 158;
Ivan Gojdič, Silvia Paulusová: Kalvária v Banskej Štiavnici uprostred obnovy, in: Pamiatky a príroda 3/1981, str. 14-17;
Reštaurátorské akcie realizované v štátnych reštaurátorských ateliéroch - 1982, in: Renovatio 8,1988, str. 69;
Jozef Lenhart: Reštaurátorský ateliér – Ján Švejda, Trenčín (1989?) nestránkované;
Denník princa Leopolda z cesty do stredoslovenských banských miest roku 1764, (ed. Jozef Vozár), Martin 1990, str. 46;
Banskoštiavnická kalvária 1751-2001, (autori: Karol Benovic, Mikuláš Čelko, Štefan Goga, Ján Ivanič, Jozef Labuda, Jozef Longauer), Banská Štiavnica 2001;
Martin Čičo: Banská Štiavnica, in: Kalvárie a Krížové cesty na Slovensku, Bratislava 2002, str. 74-94;
István Szilágyi: Banskoštiavnická Kalvária a jej zobrazenia, Budapešť 2007;
Katarína Vošková: Banskoštiavnická kalvária - charakteristické znaky..., in: Banskoštiavnická kalvária - perspektívy revitalizácie 21.9.-29.9.2007, Bratislava 2008, str. 95-97;
Zuzana Benčeková Tahyová: Poznatky z reštaurovania drevených a kamenných reliéfov, in: Banskoštiavnická kalvária - perspektívy revitalizácie 21.9.-29.9.2007, Bratislava 2008, str. 125-126;
Patrícia Ballx Synčáková: Emblémy od Antonia Vanossiho na Kalvárii v Banskej Štiavnici, in: Umenie na Slovensku v historických a kultúrnych súvislostiach 2010, Trnava 2011, str. 48-55;
Dušan Caja: Krásny prápor cíferských žien v Banskej Štiavnici, 21. 8. 2018, in: blog.sme.sk;
Príspevky členov Kalvárskeho fondu v Štiavnických novinách: 2008/3, 10, 20, 46; 2009/12, 25; 2010/41; 2011/23, 28; 2012/1, 44; 2015/34; 2016/28; 2017/42; 2018/1, 27, 36; 2019/28; 2021/2, 13, 19, 46; 2022/27, 38;
www.kalvaria.org;
MsÚ: Stanovisko k hrobu neznámeho vojaka, in: Štiavnické noviny 20/2015, str. 6;
Obete pri obrane Slovenska, zost. Ján Krasko, Bratislava 1929, str. 66, 128
