Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie mimo intravilánu obce bola postavená v roku 1882. V jej interiéri je socha Piety. V roku 2013 bola kaplnka obnovená a požehnali ju 22. septembra pri omši, ktorej predchádzala procesia veriacich od kostola ku kaplnke. Viacero povestí o kaplnke zaznamenal Michal Písecký v pamätnej štefanovskej knihe (Kronika obce Štefanov - Kniha I., str. 30-40), ktorú dokončil vo vianočnom čase roku 1950.
Podľa povesti dala po tureckej skaze mlynárska rodina Bohumila a Beaty Božkových na príhovor manželky pri svojom mlyne postaviť stĺp so sochou Sedembolestnej Panny Márie. Stĺp mal stáť pri moste cez rieku Myjavu na ceste zo Štefanova do Borského Svätého Petra. Chodievali sa k nemu modliť obyvatelia blízkych mlynov aj obcí.
V lete sa k mostu chodievali kúpať aj chlapci, ktorí z roztopaše každoročne hádzali drevenú sochu zo stĺpa do rieky. Bolo to niekedy v 30-tych rokoch 19. storočia, keď sa Anna Relikta Božková vracala zo Štefanova domov na samotu. Na Stárdnisku pri lipách sa jej zjavila krásna pani v bielych šatách a poručila jej, aby pre sochu na tomto mieste postavila kaplnku. Anna s manželom už na druhý začali stavať kaplnku s výklenkom pre asi 50 cm vysokú sochu.
Raz v daždivom počasí sa pri kaplnke zastavil furman a v zlobe zo zlého počasia šľahol sochu Panny Márie bičom. Odvtedy na tvári sochy zostala jazva a aj potom, ako bola viackrát premaľovaná. Furman ale oslepol a ako žobrák sa chodieval ku kaplnke modliť, až sa Panna Mária nad ním zľutovala a zrak mu vrátila. Svedectvo o zázraku sa rozšírilo a ku kaplnke odvtedy chodilo veľa pútnikov, ktorí kaplnke venovali aj drahé dary. Ale našli sa vždy aj darebáci, ktorí ich z kaplnky kradli.
Podľa inej povesti sa v cholerovom roku 1866 išla ku kaplnke modliť žena z dediny. Pri kaplnke ale stretla tajomnú ženu v čiernom odeve. Pani v čiernom nehovorila domácim nárečím, bola to sama pani Cholera. Povedala, že v Štefanove už nemá nič na práci, zomrú tam už len dvaja ľudia a že odchádza na Búre. Naozaj sa tak stalo, v Štefanove zomreli ešte dvaja obyvatelia a od toho času zomierali ľudia v Borskom Petre a Mikuláši.
V roku 1882 prišiel do obce za farára Pavel Príhoda. Kaplnka sa mu zdala nedôstojná a zozbieral peniaze na novú väčšiu, ktorú postavili na mieste pôvodnej. Do kaplnky osadili novozaobstaranú sochu asi meter vysokú. Stará socha zostala v starostlivosti v domácnosti rodiny Božkových (Juraškových).
Podľa povestí pri kaplnke videli sa modliť a spievať aj mŕtvych ľudí. V roku 1885 dvaja nemocní muži chceli vedieť ako dlho budú ešte žiť. Bolo im povedané, nech idú ku kaplnke. Ak sa tam nič neudeje, budú dlho žiť, ale v opačnom prípade zomrú čoskoro. Jeden z nich Martin Khula sa toho zľakol, ku kaplnke nešiel a zomrel až o pätnásť rokov. Druhý z nich išiel v noci ku kaplnke. Kaplnka bola otvorená a bol tam veľký zástup ľudí, ktorých nepoznal. Ľudia mu ustupovali, aby sa v kaplnke pomodlil. Volal sa Michal Pukanec a onedlho zomrel.
Jeden mládenec trpel bolestivým zápalom očí a poradili mu, aby sa chodil modliť ku kaplnke na Stárdnisku. Mládenec sa tam cez deň hanbil ísť a išiel v noci v máji v roku 1911. Pri kaplnke bol veľký zástup v tichosti sa modliacich ľudí, ktorí mu ale ustupovali a pustili ho do kaplnky. V kaplnke viedol kňaz-umrlec omšu, ale pri jeho modlitbách nikto neodpovedal, ani nespieval. Mládenec ako bývalý miništrant vedel čo má robiť, odpovedal aj spieval a spolu s kňazom celú omšu odslúžili. Na to mu kňaz povedal, že on sám bol zakliaty, pretože pred sto rokmi sľúbil kaplnku postaviť, ale zomrel a sľub zostal nesplnený. Tak sem chodieval v noci slúžiť omšu, ktorú nikdy nedoslúžil a nemohol byť z prekliatia vyslobodený, pretože v noci sa sem chodili modliť len mŕtvi ľudia. Mládenec tak z prekliatia kňaza vyslobodil, jemu samému vyzdraveli oči a aj v ďalšom živote sa mu nemoci aj súženia vyhýbali.
