Kalváriu nad mestom na úbočí Suchého vrchu dal postaviť člen mestskej rady Štefan Szolnay v roku 1754. V prvom momente asi len v podobe troch drevených krížov, pretože sa zachoval testament z uvedeného roku, ktorým Anna Mária Kauczová venovala na stavbu kaplnky na Kalvárii 50 zlatých. Ako sa naložilo s týmito peniaze po jej smrti (asi v roku 1760) je otázne, pretože podľa vizitácie z roku 1756 na Kalvárii už kaplnka stála. Postaviť ju dal tiež Štefan Szolnay. Krátko pred smrťou bol farárom ale napomenutý, aby kaplnku z dôvodu údržby zabezpečil aj základinou. Nato Szolnay zaviazal svojich dedičov zložiť z pozostalosti 50 zlatých pre tento účel, čo dedičia vykonali v roku 1779.
V bezprostrednej blízkosti Kalvárie sú zachovalé zvyšky základov dvoch miestností a kruhovej stavby uprostred. Na ich zvyškoch si vybudoval obydlie pustovník, ktorý tu žil od počiatku kaplnky a venoval sa jej udržiavaniu. Vyše tristo metrov od kaplnky sú ruiny strážnej veže. Niekedy ich považujú za stavby rímskych vojakov, keďže v blízkosti mala prechádzať rímska cesta.
Podľa vizitácie z roku 1781 po odchode pustovníka kaplnka rýchlo schátrala, zachránila ju až oprava z poukázanej istiny základiny. Vizitácia spomína ako inventár kaplnky sochu Sedembolestnej Panny Márie a tabernákulum s drevenými svietnikmi. Pred rokom 1823 bola kaplnka opravená z milodarov a mesto dalo pri nej postaviť nový drevený kríž. Neskôr v neznámom čase bola kaplnka doplnená o štyri drevené plastiky sv. Františka z Assisi a sv. Antona Paduánskeho a dvoch anjelov, ktoré sem možno premiestnili z iných úložísk.
V roku 1932 bol vymenený ústredný kríž a v roku 1948 bočné kríže. V dobe 2. svetovej vojny si v blízkosti Kalvárie budovali zákopy nemeckí vojaci pred postupujúcou Červenou armádou. Kalvária slúžila ako pútnické miesto do roku 1950. Kroky na jej záchranu v nasledujúcom období vykonal kamenár a laický kresťanský aktivista Vladimír Milko. Do Malokarpatského múzea odovzdal v roku 1967 poškodené drevorezby mníchov a anjelov z kaplnky a v torzálnom stave sochu Sedembolestnej Panny Márie. V nasledujúcom čase ich zreštaurovali, sochu Panny Márie pre priveľké poškodenie nebolo možné obnoviť. V interiéri kaplnky pod oltárnym stolom je nepravidelný výklenok Božieho hrobu s plastikou spočívajúceho Krista, v literatúre sme nenašli zmienku o inventári hrobu.
Kaplnka bola obnovená v roku 2000. Vladimír Milko dal osadiť na Kalvárii v roku 2008 jednoduché zastavenia Krížovej cesty v podobe stĺpikov s očíslovanými plechovými tabuľkami. Nasledujúcu obnovu kaplnky v roku 2020 viedol Ján Kovačovský a 7. apríla spomenutého roka Kalváriu posvätil farár Ján Ragula.
Peter Sandtner: Pezinské kalvárie, in: Pezinčan 4/2001;
Martin Čičo: Pezinok, in: Kalvárie a Krížové cesty na Slovensku, Bratislava 2002, str. 272, 273;
Vladimíra Büngerová: Kalvária v Pezinku, in: Pezinčan 8/2005
